Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_11S-88-2018.pdf
PDF · 134.74 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/88/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Radičovej, členov JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: J., s.r.o., so sídlom XXX XX Y. č. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného H.. H.. H. G., advokát so sídlom G. X/D, XXX XX L., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.07.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 27.08.2018 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.07.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.05.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 38.156,50 Eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. 2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie za súčasného uloženia povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nevysporiadanie sa žalovaného so všetkými odvolacími námietkami žalobcu.
3. Podľa názoru žalobcu sú právne závery žalovaného v rozpore s príslušnými ustanoveniami hmotného práva, v rozpore so základným účelom reštrukturalizačného konania, ako aj v rozpore s princípom rovnosti veriteľov vyjadreným v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoKR“). Právny záver žalovaného taktiež popiera povinnosť žalovaného prednostne sa riadiť príslušnými ustanoveniami ZoKR ako zákona lex specialis pred ustanoveniami Daňového poriadku ako zákona lex generalis. Žalobca poukázal na ustanovenie § 158 ods. 5 Daňového poriadku účinného v čase začatia reštrukturalizačného konania žalobcu, z ktorého vyplýva, že po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom v zmysle priameho odkazu je práve ZoKR. Z aplikácie základného právneho princípu lex specialis derogat legi generali je podľa názoru žalobcu potrebné vyvodiť, že akékoľvek
vzťahy týkajúce sa prihlasovania pohľadávok veriteľov po povolení reštrukturalizácie sa musia primárne posudzovať podľa ustanovení ZoKR a nie podľa Daňového poriadku. Z uvedenej skutočnosti vyplýva, že pri posudzovaní vzťahov správcu dane súvisiacich s nezaplatenou daňou voči žalobcovi ako daňovému subjektu, ohľadne ktorého sa začala a bola povolená reštrukturalizácia, je potrebné primárne vychádzať z právnej úpravy ZoKR. Z ustanovenia § 120 ods. 2 v spojení s ustanovením § 113 ods. 3 ZoKR vyplýva, že svoje nároky môžu v reštrukturalizácii uplatňovať len tí veritelia, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili do reštrukturalizácie. Do reštrukturalizácie je možné prihlásiť také pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi do začatia reštrukturalizačného konania (tzv. „starý dlh“). Reštrukturalizačné konanie sa začína zverejnením uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodom vestníku s účinkami k dňu nasledujúcemu po dni zverejnenia uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania (v preskúmavanom prípade ku dňu 13.12.2013). Preto do reštrukturalizácie žalobcu bolo potrebné zo strany každého veriteľa (aj Daňového úradu) v zákonnej lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie prihlásiť akékoľvek pohľadávky, ktoré veriteľom vznikli do začatia reštrukturalizačného konania. Uvedené sa popri tom týka nielen istiny pohľadávky, ale aj akéhokoľvek príslušenstva pohľadávky (napr. sankčný úrok). V prípade ak si veriteľ neuplatnil svoju pohľadávku vzniknutú do začatia reštrukturalizačného konania - pozostávajúcu z istiny a príslušenstva (či už išlo o úrok, úrok z omeškania) - riadne a včas (do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie), potvrdením reštrukturalizačného plánu právo vymáhať takéto nároky voči dlžníkovi zaniklo (ustanovenie § 120 ods. 1 v spojení s ustanovením § 155 ods. 2 ZoKR).
4. Žalobca vyjadril nesúhlas s právnym názorom prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, že sankčný úrok sa považuje za pohľadávku na účely reštrukturalizácie až po jeho vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, t.j. že ide o samostatný daňový nedoplatok, ktorý je nezávislý na osude nezaplatenej dane. Takýto právny záver je podľa žalobcu v rozpore s právnym charakterom úroku z omeškania ako nerozlučnej súčasti dane, nakoľko úrok z omeškania je zo zákona vždy pojmovo prepojený s daňou (istinou), s omeškaním platenia ktorej takýto úrok vznikol. Z ustanovenia § 158 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Zákonná definícia daňového nedoplatku a dane vyplýva z ustanovenia § 2 Daňového poriadku. Podľa ustanovenia § 2 písm. b) Daňového poriadku sa daňou rozumie daň podľa osobitných predpisov a to vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa Daňového poriadku alebo osobitných predpisov. Daňovou pohľadávkou podľa ustanovenia § 2 písm. e) sa rozumie pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane a daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane (ustanovenie § 2 písm. f) Daňového poriadku). Z ustanovenia § 2 písm. b) a ustanovenia § 2 písm. f) Daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že daňovým nedoplatkom je nielen pohľadávka na dani ako istina, ale aj jej ďalšie zákonom predpokladané súčasti dane - úrok, úrok z omeškania a pokuty (viď kumulatívny význam slova „vrátane“). Je teda zrejmé, že z dôvodu pojmovej prepojenosti dane (istiny) a ďalších súčastí dane (úrok z omeškania a pokuty) je potrebné k úrokom z omeškania pristupovať z pozície ich zdieľania osudu hlavnej veci (samotnej dane) ako istiny. Z uvedeného dôvodu, ak bolo potrebné pre zachovanie práv veriteľa prihlásiť do reštrukturalizácie daňového subjektu dlžnú daň, tak jednoznačne správca dane, ak chcel zachovať svoje práva k príslušenstvu dane (úrok z omeškania), musel prihláškou prihlásiť do reštrukturalizácie nielen splatnú a nezaplatenú daň, ale aj zákonnú súčasť dane - úrok z omeškania.
5. Podľa žalobcu je potrebné zdôrazniť aj to, že prepojenosť dane s jednou zo súčastí dane - úrokom z omeškania - vyplýva aj zo samotného sankčného charakteru úroku z omeškania. Z ustanovenia § 156 ods. 2 piata veta Daňového poriadku v spojení s ustanovením § 2 písm. b) totižto vyplýva, že úroky z omeškania ako súčasť dane vznikajú spoločne s istinou s tým, že majú narastajúcu tendenciu podľa dĺžky omeškania daňového subjektu s platbou dlžnej dane. Je zrejmé, že úrok z omeškania je vždy pojmovo prepojený s omeškaním daňového dlžníka s nezaplatením splatnej dane. Následne potom z ustanovenia § 156 ods. 2 piata veta Daňového poriadku taktiež vyplýva časové obdobie, za ktoré správca dane vyrubí úrok z omeškania pre prípady povolenia reštrukturalizácie; v takomto prípade sa úrok z omeškania vyrubí za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania. Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že z ustanovenia § 156 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva len obdobie, za ktoré správca dane úrok z omeškania ohľadne daňového subjektu v reštrukturalizácii vyrubí. Z predmetného ustanovenia žiadnym spôsobom nevyplýva, že by správca dane mohol predmetný úrok z omeškania vyrubiť počas reštrukturalizácie alebo po skončení reštrukturalizácie. Takýto právny záver prezentovaný
žalovaným je podľa žalobcu v celom rozsahu neopodstatnený a ako taký je v rozpore so základnými zásadami ZoKR.
6. S prihliadnutím na skutočnosť, že právne vzťahy dlžníka v reštrukturalizácii a jeho veriteľa, ktorým je správca dane, sa majú primárne v zmysle ustanovenia § 158 ods. 5 Daňového poriadku posudzovať podľa ZoKR, je potrebné pri výklade ustanovení upravujúcich prihlasovanie pohľadávok prihliadnuť aj na základné zásady, účel a charakter konaní (aj reštrukturalizačného konania) upravených v ZoKR. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) vydaným vo veci sp. zn. XSžso/X/XXXX možno podľa žalobcu vyvodiť, že účelom reštrukturalizačného konania je uspokojenie pohľadávok veriteľov za súčasného zachovania možnosti a oprávnenia dlžníka podnikať. Účelom právnej úpravy reštrukturalizačného konania (zásady prihlasovania pohľadávok, zásady kreácie a účinky reštrukturalizačného plánu) je teda zbavenie dlžníka existujúcich záväzkov a dlhov a umožniť mu ďalšie podnikanie, pri ktorom nebude zaťažený svojimi predchádzajúcimi záväzkami, ktoré neboli prihlásené v rámci reštrukturalizácie za súčasného zachovania relevantného zmyslu (ustanovenie § 1 ZoKR) reštrukturalizácie ako kolektívneho uspokojenia veriteľov. Ďalej taktiež pre reštrukturalizáciu platí základná zásada vyplývajúca z ustanovenia § 6 ZoKR, podľa ktorej veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie, zvýhodnenie niektorých veriteľov je neprípustné. Aj z naznačených hľadísk je zrejmé, že právny názor žalovaného, pripúšťajúci po skončení reštrukturalizácie žalobcu, možnosť vyrubenia úroku z omeškania ohľadne dane, ktorá vznikla do začatia reštrukturalizácie a preto musela byť ako „starý dlh“ prihlásená do reštrukturalizácie žalobcu, je v úplnom rozpore:
- s účelom reštrukturalizácie, nakoľko neprípustným spôsobom postihuje dlžníka po skončení reštrukturalizácie, keď dlžník má povinnosť plniť prioritne záväzky vyplývajúce z reštrukturalizačného plánu (ktoré v podstate vznikli nováciou „starých dlhov“ dlžníka) a iné záväzky dlžníka, ktoré mu vznikli v období po začatí reštrukturalizačného konania („nový dlh“) a na existenciu ktorých reštrukturalizácia nemala žiaden vplyv. Podľa názoru žalobcu je neakceptovateľné, aby dlžník, ktorý pohľadávku daňového úradu zodpovedajúcu nezaplatenej dani v plnom rozsahu vysporiadal vo výške a v termínoch vyplývajúcich zo schváleného reštrukturalizačného plánu, bol následne zaťažený povinnosťou platiť sankčné úroky ohľadne pohľadávky, ktorá podliehala reštrukturalizácii, a ktorá je pojmovo spojená s akýmikoľvek súčasťami dane ako istiny (podľa § 2 písm. b) Daňového poriadku sa daňou rozumie daň vrátane úroku, úroku z omeškania a pokuty), pričom sankčné úroky do reštrukturalizácie prihlásené neboli;
- so zásadou rovnosti veriteľov, nakoľko je zrejmé, že ak správca dane, ktorý napriek tomu, že mohol a mal uplatniť úrok z omeškania do reštrukturalizácie tak neurobil, bol by v prípade akceptácie právnych záverov žalovaného zvýhodnený voči ostatným veriteľom, ktorí si svoje pohľadávky riadne a včas prihlásili. Takýto veritelia totižto v zmysle podmienok schváleného reštrukturalizačného plánu by získali len pomernú časť reštrukturalizovaných pohľadávok a naopak správca dane, ktorý si pohľadávku v reštrukturalizácii (sankčný úrok) neuplatnil, by mal získať pohľadávku v celej výške.
7. Právny záver o povinnosti správcu dane prihlásiť do reštrukturalizácie úrok z omeškania súvisiaci s daňou, ktorá sa stala splatná pred začatím reštrukturalizačného konania podľa názoru žalobcu platí o to viac, že akýkoľvek iný výklad, t.j. aj výklad prezentovaný žalovaným, (pripúšťajúci možnosť neprihlásenia do reštrukturalizácie sankčných úrokov prislúchajúcich k dani, ktorá vznikla do začatia reštrukturalizačného konania a ich následné vyrubenie po skončení reštrukturalizácie), by pripúšťal ad absurdum situácie, kedy by si veriteľ - správca dane z nejakého dôvodu vôbec do reštrukturalizácie daňovú pohľadávku zodpovedajúcu dani vzniknutej do začatia reštrukturalizácie neprihlásil a následne by po skončení reštrukturalizácie daňovému subjektu vyrubil len sankčný úrok podľa ustanovenia § 156 ods. 2 Daňového poriadku ako samostatný daňový nedoplatok. Uvedený záver je absolútne neudržateľný, nakoľko takýto veriteľ - správca dane, ktorý si vôbec žiadnu pohľadávku napr. z nedbanlivosti do reštrukturalizácie neprihlásil (išlo by o veriteľa, ktorý sa o svoje nároky nezaujímal) by bol zvýhodnený oproti veriteľom, ktorí si pohľadávky prihlásili, nakoľko títo by získali len čiastočné plnenie prihlásených pohľadávok (podľa výsledkov reštrukturalizačného plánu) a naopak veriteľ, ktorý si svoje práva riadne nehájil by získal plnenie v rozsahu sankčného úroku v celej výške. Zároveň z pohľadu ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, by nastala absurdná situácia, keď pohľadávka správcu dane (na zaplatenie splatnej dane) by z dôvodu jej neprihlásenia do reštrukturalizácie zanikla a správca dane argumentujúc, že sankčný úrok z dane vyrubený podľa ustanovenia § 156 ods. 2 Daňového poriadku je samostatným daňovým nedoplatkom by tento sankčný úrok vymáhal napriek tomu, že samotná daňová pohľadávka zodpovedajúca nezaplatenej dani neprihlásením zanikla. Aj z tohto pohľadu je zrejmé, že na sankčný úrok z pohľadu pojmu daňový nedoplatok a daňová pohľadávka
možno nazerať len ako na súčasť dane, ktorá nevyhnutne musí zdieľať právny osud dane, t.j. musí byť do reštrukturalizácie prihlásená spolu s daňou.
8. Žalobca pripomenul, že na podporu svojich tvrdení už v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu poukázal aj na argumentáciu použitú NS SR v právnej veci vedenej pod sp. zn. XSžf/X/XXXX, podľa ktorej ak je správca dane veriteľom vo vzťahu k dlžníkovi, ktorý je v reštrukturalizácii, správca dane musí postupovať primárne nie podľa Daňového poriadku, ale musí ako lex specialis uprednostniť ZoKR. Tento záver okrem iného podľa NS SR vyplýva aj z ustanovenia § 158 ods. 5 Daňového poriadku. NS SR sa zaoberal výkladom pojmu úrok z omeškania vo vzťahu k pojmu daňový nedoplatok. Zo strany NS SR bolo vzhľadom na definície pojmov ako daň, daňová pohľadávka a daňový nedoplatok s poukazom na kumulatívny význam slova „vrátane“ v ustanovení § 2 písm. b) Daňového poriadku jednoznačne ustálené, že pojem daňovej pohľadávky zahŕňa nielen daň (ako istinu), ale aj ďalšie súčasti dane, ktorými sú úrok, úrok z omeškania a pokuta. NS SR vyslovil právny záver, že sankčný úrok z omeškania nevzniká momentom vyrubenia úroku, ale ako súčasť dane vzniká spoločne s daňou (istinou) narastajúcou tendenciou, a to až do začatia reštrukturalizačného konania. V tejto súvislosti teda podľa názoru NS SR a s prihliadnutím na špecifický charakter reštrukturalizačného konania nemožno sankčný úrok z omeškania považovať za samostatný daňový nedoplatok, ale len ako súčasť dane, ktorá zdieľa právny osud dane. Sankčný úrok ako taký je súčasťou daňovej pohľadávky (vzniknutej do začatia reštrukturalizačného konania), preto takýto úrok musel byť uplatnený do reštrukturalizácie prihláškou s následkom zániku oprávnenia úrok z omeškania vymáhať v prípade neprihlásenia, a to na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu. Keďže žalovaný sa podľa žalobcu nevysporiadal s právnymi argumentmi vyplývajúcim z rozsudku NS SR, konštatujúc iba, že právne argumenty žalobcu nepovažuje za relevantné., považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za arbitrárne.
9. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Pripomenul, že podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Pohľadávkou vzniknutou po začatí reštrukturalizácie sa rozumie daňový nedoplatok, ktorý vznikol v deň začatia reštrukturalizačného konania, resp. po začatí reštrukturalizačného konania. K námietke žalobcu, že správcovi dane vzniklo právo na zaplatenie sankcií zo zákona a bolo vecou správcu dane, aby si svoje právo uplatnil a prihlásil vyčíslenú pohľadávku do reštrukturalizačného konania uviedol, že vzhľadom na definíciu pohľadávky, ktorou sa pre účely konkurzu a reštrukturalizácie podľa Daňového poriadku rozumie daňový nedoplatok, sa za pohľadávky, ktoré neboli v reštrukturalizácii riadne a včas prihlásené považujú aj tie, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, lebo nemohli byť prihláškou prihlásené, ale aj tie, ktoré síce mohli byť prihlásené, ale správca dane ich neprihlásil. Sankčný úrok sa považuje za pohľadávku na účely reštrukturalizácie až po jeho vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, t.j. keď sa stane nedoplatkom.
10. Žalovaný zdôraznil, že podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane musí vyrubiť sankcie vypočítané do začatia reštrukturalizačného konania a takto vyrubené sankcie musia vzniknúť (musia byť splatné), aby správca dane mohol do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie ako sankcie vzniknuté prihláškou prihlásiť. Existencia ich vzniku je podmienkou, aby podľa § 2 písm. f) Daňového poriadku vznikol daňový nedoplatok. Vzhľadom k tomu, že správca dane vyrubil sankcie po skončení reštrukturalizácie, nemohli byť ako pohľadávky prihlásené do reštrukturalizácie v lehote, pretože v čase reštrukturalizačného konania neboli daňovým nedoplatkom.
11. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý v rozsudku vydanom vo veci sp. zn. XXS/XX/XXXX uviedol: „Ak pohľadávky nevznikli, keďže vzhľadom na svoju povahu sa jedná o sankciu, ktorú je možné ukladať len rozhodnutím, nemohli ani zaniknúť. Žalobca nebol povinný pohľadávky titulom neexistentných sankcií uplatniť v reštrukturalizačnom konaní. V dôsledku toho nenastali ani účinky neprihlásenia pohľadávok riadne a včas, a teda ani nemožnosť ďalšieho vyrubenia pohľadávok po skončení reštrukturalizácie“. S uvedeným názorom sa stotožnil aj NS SR, keď v rozsudku vydanom vo veci sp. zn. XSžf/XXX-XXX/XXXX uzavrel: „Aj podľa názoru Najvyššieho súdu nebolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť o uvedených sankciách potom, čo vedel o nesplnení povinnosti, ale v lehote stanovenej zákonom. Rozhodnutie správcu dane o sankciách má konštitutívny charakter a nie deklaratórny, ako sa mylne domnieva žalobca. Správny je záver daňových orgánov, že správca dane nemohol v reštrukturalizácii uplatniť pohľadávky, ktoré ešte neexistovali.“
12. Žalovaný ďalej doplnil, že úrok z omeškania možno vyrubiť iba rozhodnutím, na základe čoho ho nemožno prihlásiť do reštrukturalizácie skôr ako dôjde k jeho právoplatnému vyrubeniu. V prihláške sa uvádza okrem iného aj právny dôvod vzniku pohľadávky. Pokiaľ by nebol úrok z omeškania právoplatne vyrubený rozhodnutím, neexistoval by spôsob jeho prihlásenia do reštrukturalizácie. K námietke žalobcu, že z ustanovenia § 156 ods. 2 Daňového poriadku žiadnym spôsobom nevyplýva, že by správca dane mohol úrok z omeškania vyrubiť počas reštrukturalizácie alebo po jej skončení, žalovaný uviedol, že zo slovného spojenia „správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy“ jednoznačne vyplýva pre správcu dane povinnosť úrok z omeškania vyrubiť, a to odo dňa splatnosti dane až do dňa začatia reštrukturalizačného konania. Naopak, ak by sa úrok z omeškania nemal vyrubiť počas reštrukturalizácie alebo po jej skončení, muselo by to byť takto upravené aj v § 156 ods. 2 Daňového poriadku. Ak by sa úrok z omeškania nemohol vyrubiť počas reštrukturalizácie alebo po jej skončení, potom by lehota, do kedy sa počíta úrok z omeškania (do dňa začatia reštrukturalizačného konania) nemala v § 156 ods. 2 Daňového poriadku žiaden význam a zmysel a bola by v tomto ustanovení nadbytočná.
13. K námietke, že sa nevysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu, žalovaný uviedol, že na podporu svojich tvrdení a vyvrátenie tvrdení žalobcu citoval rozsudky NS SR a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí v obdobnej právnej veci vyrubeného sankčneho úroku z omeškania judikovali, že správca dane nemôže v reštrukturalizácii uplatniť pohľadávky, ktoré ešte neexistovali a zároveň skutočnosť, že by správca dane nemohol vyrubiť pohľadávky po skončení reštrukturalizácie.
14. Účastníci konania sa v konaní pred správnym súdom k meritu veci vyjadrili ešte v rámci tzv. repliky a dupliky, v ktorých zopakovali základné tézy svojich skorších písomných podaní a stanovísk.
15. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, nariadil na prejednanie veci pojednávanie v zmysle požiadavky žalobcu. Na pojednávaní vykonanom v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnil, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na obsahu správnej žalobe a následných podaní žalobcu.
16. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.07.2018, potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.05.2018, ktorým správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 38.156,50 Eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
17. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 13.12.2013 sa u žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. XR/X/XXXX zo dňa 18.12.2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka - spoločnosti J., s.r.o. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 27.12.2013. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCoKR/XXX/XXXX zo dňa 16.09.2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka.
18. Daňový úrad Trenčín rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.05.2018 podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 38.156,50 Eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca podal dňa 25.10.2013 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie september 2013, v ktorom priznal vlastnú daňovú povinnosť a úhradu v sume 1.895.527,77 Eur. Lehota na zaplatenie dane uplynula dňa 25.10.2013. Úrok z omeškania vyrubil správca dane z dlžnej sumy dane odo dňa splatnosti dane (25.10.2013) do dňa začatia reštrukturalizačného konania (13.12.2013).
19. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, namietajúc porušenie ustanovení ZoKR. Poukázal na ustanovenie § 158 ods. 5 Daňového poriadku,
podľa ktorého správca dane po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie postupuje podľa osobitného predpisu, ktorým je ZoKR. Daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Žalobca poukázal na to, že daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom ním nie je len pohľadávka na dani ako istina, ale aj úrok, úrok z omeškania a pokuty. K úrokom z omeškania je potrebné pristupovať z pozície ich zdieľania osudu hlavnej veci ako istiny. Ak mal správca dane vedomosť o tom, že v súvislosti s daňovým subjektom začalo reštrukturalizačné konanie, mal jednoznačne ako súčasť prihlasovanej pohľadávky uplatniť prihláškou do reštrukturalizácie aj sankčný úrok z omeškania. V prípade, ak tak správca dane nekonal a sankčný úrok do reštrukturalizácie prihláškou neprihlásil, okamihom potvrdenia reštrukturalizačného plánu mu zaniklo právo vymáhať sankčný úrok z omeškania. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, z ktorého vyplýva, že ak je správca dane veriteľom vo vzťahu k dlžníkovi, ktorý je v reštrukturalizácii, správca dane musí postupovať primárne nie podľa Daňového poriadku, ale ako lex specialis musí uprednostniť ZoKR. Ďalej NS SR vyslovil, že sankčný úrok z omeškania nevzniká momentom vyrubenia úroku, ale ako súčasť dane vzniká spoločne s daňou (istinou) narastajúcou tendenciou, a to až do začatia reštrukturalizačného konania. S prihliadnutím na špecifický charakter reštrukturalizačného konania nemožno sankčný úrok z omeškania považovať za samostatný daňový nedoplatok, ale len za súčasť dane, ktorý zdieľa právny osud dane. Sankčný úrok z omeškania ako taký je súčasťou daňovej pohľadávky (vzniknutej do začatia reštrukturalizačného konania), preto takýto úrok musel byť uplatnený do reštrukturalizácie prihláškou s následkom zániku oprávnenia úrok z omeškania vymáhať v prípade neprihlásenia, a to na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu.
20. Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.07.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Stotožnil sa s rozsahom skutkových zistení a právnym posúdením vykonaným správcom dane. Doplnil, že v prípade, ak správca dane vyrubí úrok do začatia reštrukturalizačného konania a takto vyrubený úrok aj do začatia reštrukturalizačného konania vznikne, správca dane je oprávnený ho prihlásiť prihláškou do reštrukturalizácie. Vzhľadom k tomu, že správca dane vyrubil úrok po skončení reštrukturalizácie, nemohla byť ako pohľadávka prihlásená do reštrukturalizácie v lehote, pretože v čase reštrukturalizačného konania nebola nedoplatkom. Na podporu svojej argumentácie žalovaný citoval z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. XXS/XX/XXXX a rozsudku NS SR vo veci XSžf/XXX-XXX/XXXX (rozsudky už citované v bode 11. rozsudku).
21. Podľa § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia je povinný podať daňové priznanie každý platiteľ okrem platiteľa registrovaného podľa § 5 alebo § 6, ktorý je povinný podať daňové priznanie, ak mu vznikla v zdaňovacom období povinnosť platiť daň podľa § 69, ak v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 alebo § 47, dodal tovar podľa § 45 alebo ak uplatňuje odpočítanie dane. Platiteľ je povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia.
22. Podľa § 2 Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu, c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, g) oznamovacou povinnosťou povinnosť daňového subjektu oznamovať skutočnosti alebo ich zmeny podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, h) indexom daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči finančnej správe podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 23. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane,
25. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
26. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.
27. Podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.
28. Podľa § 158 ods. 4 Daňového poriadku záväzok, ktorý vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, sa považuje za záväzok vzniknutý po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.
29. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
30. Podľa § 120 ods. 1 ZoKR ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
31. Podľa § 120 ods. 2 ZoKR pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len "prednostné pohľadávky"). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku.
32. Spornou otázkou nielen v administratívnom konaní, ale aj v rámci súdneho prieskumu, je, či úrok z omeškania za neodvedenie DPH v lehote splatnosti, vyrubovaný podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, možno považovať za daňový nedoplatok ako samostatnú pohľadávku alebo nie a či úrok z omeškania, ak k omeškaniu (t.j. nezaplateniu DPH v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške) došlo ešte pred začatím reštrukturalizácie, je možné vyrubiť neskôr v priebehu reštrukturalizácie, resp. (dodatočne) po jej skončení. Uvedená sporná otázka bola okrem rozhodnutí, na ktoré poukázal žalovaný (KS BB sp. zn. XXS/XX/XXXX a NS SR sp. zn. XSžf/XXX/XXX/XXXX), predmetom aj iných konaní pred správnymi súdmi. V rozsudku sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 31.01.2018 vyjadril NS SR
nasledovný právny názor: „...aj najvyšší súd má za to, že nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Tento záver nie je rozporný s právnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku, ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nárok na úrok z omeškania zanikol v zmysle § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, pretože podľa uvedeného ustanovenia zanikajú len tie pohľadávky, ktoré vznikli, ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené. Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.“ K uvedenému doplnil: „Účelom reštrukturalizačného konania je umožniť podnikateľským subjektom dosiahnuť ekonomické ozdravenie aj cestou vysporiadania prípadne zániku neuspokojených prihlásených pohľadávok, pričom je logické, že sa musí jednať o pohľadávky existujúce. Na druhej strane, ak zákon umožní podnikateľskému subjektu po splnení stanovených podmienok pokračovať v podnikateľskej činnosti, nie je dôvod upierať správcovi dane možnosť domáhať sa aj od takéhoto subjektu uspokojenia nárokov vzniknutých na základe rozhodnutia vydaného v zmysle Daňového poriadku, ktorým správca dane sankcionuje daňovníka za porušenie jeho povinností.“ Totožné závery prijal NS SR aj v rozsudku sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 31.01.2018.
33. Obdobne aj v rozsudku sp. zn. XSžfk/X/XXXX zo dňa 25.10.2018 riešil NS SR otázku ne/možnosti prihlásenia pohľadávky správcu dane do reštrukturalizačného konania, vzniknutej z titulu vyrubenia úroku z omeškania, pričom dospel k záveru, že ak pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane po povolení reštrukturalizácie, nebolo možné ju prihlásiť do reštrukturalizačného konania. NS SR v tejto súvislosti uviedol: „Daňové orgány správne vychádzali z ustanovenia § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa ustanovenia § 2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. Aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného krajský súd správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Najvyšší súd poukazuje na to, že v prípade žalobcu ide o nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný postupovať podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.“
34. S poukazom na citované rozhodnutia NS SR a vychádzajúc z platnej právnej úpravy dospel správny súd k názoru o zákonnosti postupu správnych orgánov a ich rozhodnutí. Za správny a súladný s aplikačnou praxou je potrebné považovať názor žalovaného, prezentovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 5), že v prípade, ak správca dane vyrubí úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku do začatia reštrukturalizačného konania a takto vyrubený úrok aj do začatia reštrukturalizačného konania vznikne, správca dane je oprávnený ho prihlásiť prihláškou do reštrukturalizácie. Keďže však správca
dane vyrubil úrok po skončení reštrukturalizácie (pri zachovaní prekluzívnej lehoty), čo bol postup plne súladný s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku, nemohol byť tento úrok z omeškania ako pohľadávka prihlásený do reštrukturalizácie v lehote, pretože v čase reštrukturalizačného konania nemal povahu nedoplatku. Uvedený postup je plne súladný s právnym názorom, ktorý už skôr formuloval Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. XXS/XX/XXXX (potvrdený NS SR), v zmysle ktorého pri úroku z omeškania vyrubovanom podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku sa jedná o sankciu, ktorú je možné ukladať len rozhodnutím. Takáto pohľadávka vzniká právoplatnosťou rozhodnutia o uložení sankcie, nie skôr. Preto ak do začatia reštrukturalizačného konania správca dane nerozhodol o vyrubení úroku z omeškania, pohľadávka z tohto titulu nevznikla a nebolo ju ani možné prihlásiť do reštrukturalizácie. V dôsledku toho nenastali ani účinky neprihlásenia pohľadávok riadne a včas a teda ani nemožnosť neskoršieho vyrubenia úroku z omeškania.
35. Vychádzajúc z uvedeného možno podľa názoru správneho súdu vo všeobecnosti konštatovať, že z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že správca dane vykonal vo vzťahu k predmetu administratívneho konania dostatočné dokazovanie. Z vykonaného dokazovania, ktoré má oporu v obsahu pripojeného administratívneho spisu, vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil, takto zistený a ustálený skutkový stav správne právne posúdil právne korektnou aplikáciou relevantných zákonných ustanovení. V správne zvolenej aplikačnej línii následne pokračoval aj žalovaný ako odvolací správny orgán. Správny súd v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za jazykovo a argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.
36. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
37. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
38. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nebolo preukázané, že by pre priznanie náhrady trov konania žalovanému boli splnené podmienky hypotézy právnej normy obsiahnutej v tomto ustanovení.
39. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.