Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/19/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Radičovej, členov JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: I., so sídlom M. R. D. č. 1, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária T. & C., s.r.o., so sídlom G. č. XX, XXX XX Y., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.12.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 12.02.2018 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.12.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.09.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa o správe daní (daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 33.289,25 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „“) za zdaňovacie obdobie apríl 2016 znížením nadmerného odpočtu zo sumy 266.536,10 Eur na sumu 233.426,82 Eur, v podstate z dôvodu, že správca dane nadobudol pochybnosti o tom, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť M s.r.o.

- uvedený na faktúre č. XXXXXXX, je aj reálnym poskytovateľom zdaniteľného plnenia - reklamných služieb spočívajúcich v prenájme reklamnej plochy na závodnom vozidle, ktoré sa v apríli 2016 zúčastnilo na pretekoch M. J. a M. D.. Okrem toho správca dane vyslovil názor, že hoci žalobca a dodávateľ M s.r.o. deklarovali vzájomné uskutočnenie reklamných služieb, v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok.

2. Žalobca sa petitom správnej žaloby domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie za súčasného uloženia povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania, a to z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu veci pre nevykonanie všetkých potrebných dôkazov a tiež pre nesprávne právne posúdenie veci. V správnej žalobe zdôraznil, že splnil všetky podmienky na uplatnenie svojho práva na odpočítanie . Samotný konateľ spoločnosti M s.r.o. potvrdil skutočné dodanie služby, boli predložené faktúry a zmluva a taktiež reporty, čo znamená, že žalobca splnil tak materiálne ako aj formálne podmienky. Dodávateľ žalobcu - spoločnosť M s.r.o. - si reklamnú plochu rally automobil prenajala od spoločnosti I. M. U. s.r.o., o čom existujú faktúry.

3. Žalobca zdôraznil, že reklamné služby boli využité za účelom reklamy žalobcu, a to na podujatiach v Slovenskej republike a v Českej republike, s tým, že sa jedná o podujatia rally, na ktorých sa zúčastňujú tisíce divákov, medzi ktorými sa nachádzajú manažéri a majitelia spoločností, ktorí sú aj investormi v priemysle. Týmto spôsobom chcel aj žalobca pristúpiť k propagácii svojej spoločnosti, a to práve tým, že polepí automobily jazdiace na rally, vystaví bannery a odprezentuje sa v médiách. Žalobca tak využil možnosť prenájmu reklamnej plochy závodných automobilov jazdiacich na konkrétnych pretekoch. Cena za službu (výška odmeny) sa odvíjala od dohody zmluvných partnerov. Odplata bola primeraná nielen vo vzťahu k rozsahu reklamy, ale aj vo vzťahu k rozsahu obratov žalobcu. Žalobca poukázal na to, že uvedením obchodného mena a loga jeho spoločnosti na rally automobile je dostatočne zabezpečená jeho prezentácia. V trhovom segmente, v ktorom žalobca podniká, je dôležité pozitívne prezentovať podnikateľský subjekt aj na neformálnych podujatiach s masovou účasťou, ku ktorým rally nepochybne patrí. Žalobca prenajatím si reklamnej plochy a uvedením svojho loga na tejto reklamnej ploche danou reklamou informoval širokú verejnosť o existencii spoločnosti, nakoľko logo samotné obsahovalo názov spoločnosti a nie inú informáciu a jeho snahou bolo touto reklamou informovať o svojej existencii, osloviť a získať nových zákazníkov a obchodných partnerov.

4. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 06.03.2008, podľa ktorého je reklama činnosť zameraná na ovplyvňovanie trhu, ovplyvňovanie dopytu po určitom produkte, vlastníctvo propagovaného produktu nie je v čase uskutočnenia reklamy rozhodujúce, pretože z propagácie produktu predajcom nepriamo v dôsledku synergického efektu profituje i výrobca. Zo žiadneho zákona nevyplýva zákaz pre žalobcu spoločne s obchodnými reťazcami ovplyvňovať trh, na ktorom pôsobia koneční spotrebitelia a vytvoriť synergický efekt, ktorý sa u žalobcu prejaví nepriamo, dopytom obchodných reťazcov po určitom produkte žalobcu. Činnosť nemožno hodnotiť ako vytváranie umelej ekonomickej konštrukcie bez hospodárskeho dôvodu. Daňovému subjektu musí byť umožnené preukázať materiálny, ekonomický dôvod takto uskutočňovanej reklamy a jeho prínos pre jeho podnikanie. Princíp odpočtu dane z pridanej hodnoty je založený na vecnom priraďovaní vstupných plnení k výstupným plneniam a musí byť chápaný komplexne vo väzbe na celkovú činnosť platiteľa. Pri posúdení nároku na odpočítanie dane je potrebné brať do úvahy uskutočňovanie zdaniteľných plnení, resp. podnikanie platiteľa ako také, nie priraďovanie prijatých zdaniteľných plnení ku konkrétnym uskutočneným zdaniteľným plneniam. Pri komplexnom posúdení nároku na odpočítanie dane je potrebné brať do úvahy celkovú ekonomickú činnosť platiteľa dane za obdobie registrácie, neobmedzovať sa len na vybrané zdaňovacie obdobia. Ak prijaté zdaniteľné plnenie (napríklad reklama, propagácia) má za účel umožniť zvýšenie predaja tovaru v budúcnosti, má platiteľ nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z prijatých zdaniteľných plnení. Podstatný je zámer platiteľa spojený, s prijatým zdaniteľným plnením, aj keď k jeho naplneniu dôjde neskôr, resp. nedôjde vôbec z objektívnych dôvodov.

5. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci C-XX/XX (X.s. Q.), kde SD EÚ vyslovil názor, že ak akákoľvek hospodárska aktivita zahŕňa šírenie správy s účelom informovať verejnosť o produktoch a ich kvalite s cieľom zvýšiť predaj, je potrebné ju chápať ako reklamnú službu. Ak spoločnosť chce zabezpečiť reklamu výrobkov (tlačoviny tlačené v inom členskom štáte), nie je podstatné, kto reklamu poskytol. Pojem „reklamné služby“ v rámci významu zahŕňa propagačnú činnosť, ako je napríklad predaj tovaru za znížené ceny, poskytovanie hnuteľných veci spotrebiteľom, predaných príjemcovi reklamnou agentúrou, poskytovanie služieb za znížené ceny alebo zadarmo alebo usporiadanie kokteilovej párty/banketu, ak je činnosť spojená so sprostredkovaním odkazu verejnosti o existencii a vlastnostiach výrobku/služby, ktoré sú predmetom danej činnosti za účelom zvýšenia odbytu výrobkov/služieb. To isté platí pre akúkoľvek činnosť, ktorá je súčasťou reklamnej kampane a tým prispieva k šíreniu reklamného odkazu, čo predstavuje prípad súvisiaci s výrobou pomôcok používaných v konkrétnej reklame. Teda ak SD EÚ akceptoval náklady na kokteilovú párty ako odpočítateľnú položku, uvedenie loga spoločnosti na závodnom automobile musí byť akceptovaná ako reklamný odkaz.

6. Podľa žalobcu je v súčasnosti už štandardom mechanizmus, pri ktorom si daňové subjekty prenajmú reklamnú plochu a na nej sa prezentujú len uvedením svojho loga alebo obchodného mena. Je to bežné v komerčnej inzercii v periodickej tlači, v reklamných klipoch vysielaných v televízii, pričom logo alebo obchodné meno často figuruje aj na reklamných banneroch na internete, na outdoorových reklamných plochách, t.j. billboardoch, megaboardoch alebo LED obrazovkách. Z pohľadu marketingovej komunikácie je výlučne na zadávateľovi reklamy, aký obsah na prenajímanej

ploche k svojej prezentácii zvolí. Podľa štúdie venovanej komunikácii značiek v rámci automobilových závodov T. v USA bolo indikované, že logá, obsahujúce iba samotné názvy spoločností, umiestnené na automobiloch, generujú vyšší stupeň znalosti značky ako vyvolávajú tradičné formy reklamy. Logo žalobcu obsahujúce iba názov spoločnosti žalobcu umiestnené na prednom a zadnom nárazníku plnilo funkciu tzv. trackside banner. Ide o bannery rôznych formátov umiestňované na športové vozidlá za účelom marketingu danej značky smerom k potenciálnej cieľovej skupine. Obvykle sa na rally pretekoch komunikujú čisté a krátke informácie akou je aj logo, nakoľko závodné vozidlo ako nositeľ tohto banneru je v neustálom pohybe jazdiace vo vysokej rýchlosti. Žalobca je preto toho názoru, že len naplnil dikciu zaužívaných pravidiel marketingu na automobilových pretekoch tohto typu. Logá v úlohe nositeľov informácií bez dodatočného (doplňujúceho) textu sú spôsobilé komunikovať len silné spoločnosti - lídri v príslušnom trhovom segmente. Takými sú napr. C., G., G. a iné. Žalobca v nadväznosti uvedené poukázal na to, že je lídrom v oceliarskom priemysle na Slovensku aj v Českej republike a je zvyknutý marketingovo komunikovať len prostredníctvom loga obsahujúceho samotný názov spoločnosti.

7. Žalobca prízvukoval, že preverovanie toho, kto vykonal výrobu polepov, kto umiestňoval polepy a kto ich odstraňoval, nemá vplyv na možnosť odpočítať si daň. Pre žalobcu bolo rozhodujúce prenajatie si reklamnej plochy za účelom oslovenia potenciálnych klientov a obchodných partnerov na vyššie uvedených rally pretekoch, k čomu reálne došlo a taktiež umiestnenie loga ako reklamného odkazu. Rozhodnutie žalovaného vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu a z jeho nesprávneho právneho posúdenia. Citoval znenie o reklame, ktoré nepopiera skutočnosť, že uvedením loga podnikateľa by sa nemalo jednať o reklamu. Podľa jeho názoru na sporný prípad nie je možné analogicky a v jeho neprospech používať zákon o vysielaní a retransmisii, ktorý sa týka výlučne reklamy v televízii a v médiách. Je podľa žalobcu neprijateľné, aby žalovaný jeho marketingovú komunikáciu posudzoval podľa pravidiel žalovaného, ktoré však nemajú oporu v zákone.

8. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu vyjadril žalovaný. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Poukázal na právne závery, ku ktorým v administratívnom konaní dospeli daňové orgány. uvedená na faktúre č. XXXXXXX zo dňa 03.04.2016 vystavená dodávateľom žalobcu - spoločnosťou I. s.r.o. - sa stala splatnou iba z titulu jej uvedenia na daňovom doklade, nie však z titulu skutočného dodania služby. Žalovaný poukázal na niektoré skutkové zistenia z administratívneho konania. Spoločnosť I. I.. U. s.r.o. nevykonávala reklamnú činnosť, len prenajímala automobily na účasť na pretekoch, zároveň zabezpečovala ich pripravenosť na tieto podujatia. Z vyjadrenia I. I. - konateľa súčasne v spoločnosti I. s.r.o. aj v spoločnosti I. M. team s.r.o. - vyplýva, že pri jednaniach so žalobcom vystupoval za spoločnosť I. s.r.o., avšak spoločnosť I. s.r.o. napriek tomu, že to deklaruje, nepreukázala predmetné uskutočňovanie reklamných činností. Návrh, výroba a inštalácia polepov mala byť realizovaná už v rámci obchodných transakcií spoločnosti I. M. team s.r.o. s jej dodávateľmi. Skutočnosť, že spoločnosť M s.r.o. vykonávala v zmysle jednotlivých preverovaných faktúr reklamné činnosti, nebola daňovou kontrolou preukázaná. Celý preverovaný reťazec subjektov, ktoré sa mali podieľať na dodaniach pre žalobcu, nemal, čo sa týka počtu týchto subjektov, veľký rozsah, ale napriek tomu je podľa žalovaného možné považovať vzťahy v rámci vzájomných transakcií týchto subjektov za neprehľadné. Z dokladov a faktúr, ktoré majú poskytnúť ucelenú predstavu o príslušných dodaniach, vyplýva zjavný nesúlad medzi nárokmi, ktoré si uplatnil žalobca a tvrdeniami konateľa I. s.r.o. a I. M. team s.r.o., ktoré majú príslušné tvrdenia preukazovať. I. I. uviedol, že spoločnosť I. M. U. s.r.o. sa zaoberá prenájmom závodných automobilov, no nie je dodávateľom reklamných plôch. Nevedel sa vyjadriť k inštalácii polepov na závodný automobil a k ich odstráneniu uviedol, že odstránenie realizovali jeho vlastní zamestnanci. Doklady (faktúry) preukazujúce výrobu polepov od spoločnosti I.. design s.r.o. a G. - reklamná agentúra s.r.o. sú fakturované spoločnosti I. M. team s.r.o. a nie spoločnosti I. s.r.o. Spoločnosti I. s.r.o. nebola fakturovaná žiadna služba, dodávateľom žalobcu neboli predložené dôkazy, ktoré by preukazovali výrobu a inštaláciu polepov, výrobu reklamných predmetov, bannerov, kelandárov a pod., t.j. činnosť, ktorá mala byť súčasťou realizácie dodaní pre žalobcu. I. I. podľa žalovaného svojimi výpoveďami ani predloženými dôkazmi hodnoverne a jasne nepreukázal dodanie spornej služby pre žalobcu, ktorá následne nebola dodaná tak, ako je uvedené na spornej faktúre. Zo zistení správcu dane teda vyplýva, že predmetné služby v zmysle čl. I. Zmluvy o zabezpečení reklamy („zabezpečenie prenájmu reklamnej plochy, a to umiestnenie reklamy objednávateľa na závodnom aute - na prednom a zadnom nárazníku“) dodávateľ žalobcu ani nenadobudol, resp. nepreukázal ich reálne uskutočnenie, z čoho plynie, že ani nemohli byť ďalej dodané práve spoločnosťou M s.r.o. žalobcovi. Faktúry vystavené spoločnosťami I.. design s.r.o. a G. - reklamná agentúra s.r.o. boli uvedené na vstupe spoločnosti I. M. team s.r.o. a nie spoločnosti I. s.r.o.

9. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vykonal vo veci pojednávanie, nakoľko to požadoval žalobca. Na pojednávaní, vykonanom v neprítomnosti žalovaného, zotrval žalobca na obsahu správnej žaloby.

10. Z administratívneho spisu pre potreby súdneho prieskumu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu - daňového subjektu I.-D, s.r.o., M. R. D. 1, T., IČO: XX XXX XXX - daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2016. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.06.2017, doručený žalobcovi dňa 12.06.2017.

11. Správca dane počas daňovej kontroly zistil nasledovné skutočnosti: Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období okrem iného deklaroval nadobudnutie služby - prenájom reklamnej plochy na závodnom vozidle od tuzemského dodávateľa - spoločnosti M s.r.o., G. XX, C., IČO: XX XXX XXX - v zmysle faktúry č. XXXXXXX, dátum dodania 03.04.2016, konkrétne za prenájom reklamnej plochy na preteku M. J. uskutočnenom v dňoch 01. - 03.04.2016 a M. D. uskutočnenom v dňoch 29. - 30.04.2016 na závodnom vozidle Škoda Q. M KE G základ dane 100.000,- Eur, vo výške 20.000,- Eur.

12. Na ústnom pojednávaní sa konateľ žalobcu G. Q. vyjadril, že o poskytovaní prenájmu reklamnej plochy spoločnosťou M sa dozvedeli z televízneho programu, následne oslovili konateľa I. I., ústne sa dohodli na spolupráci pre rok 2016, následne sa podpísala zmluva. Polepy na závodných automobiloch obsahovali obchodné meno žalobcu. Rozsah dodaných služieb si overovali z materiálov poskytnutých dodávateľom a osobne na niektorých podujatiach. Presnú špecifikáciu loga v krivkách poskytli dodávateľovi a polepy boli umiestnené na vozidlách na tých istých miestach počas rôznych pretekov. Súčasťou dodanej služby bol aj propagácia spoločnosti I.-D s.r.o., najmä v televízii a na internete.

13. Ako svedok bol vypočutý M. Q. - obchodný riaditeľ žalobcu. Potvrdil, že polepy umiestnené na pretekárskom aute obsahovali obchodné meno spoločnosti.

14. Z vyjadrenia konateľa spoločnosti M s.r.o. I. I. vyplynulo, že potvrdil vystavenie faktúry č. XXXXXXX, dodanie služby v zmysle tejto faktúry. Predmetom dodania bol prenájom reklamnej plochy na jednotlivých pretekoch na závodných motorových vozidlách, a to na prednom a zadnom nárazníku. Návrh, výrobu a inštaláciu polepu na závodné vozidlo realizovali subdodávatelia, reklamné plochy nie sú vo vlastníctve spoločnosti I. s.r.o. Vlastníkom závodných automobilov a reklamných plôch je spoločnosť I. M. U. s.r.o. Výrobu polepu vykonala spoločnosť Reklamná agentúra X s.r.o. alebo I.. design s.r.o. F., presne si už nepamätal. C. boli robené podľa zmluvy, všetky mali rovnaký obsah, dizajn a vzhľad. Obsahovali len obchodné meno spoločnosti I.-D s.r.o. vo forme loga.

15. Prostredníctvom dožiadania bolo vykonané miestne zisťovanie v spoločnosti I. M. U. s.r.o., ktorá sa zaoberá prenájmom závodných automobilov, zamestnáva vlastných zamestnancov, ktorí zabezpečujú prevádzku a servis závodných automobilov, má vlastné priestory s technickým vybavením na výkon servisu a údržby závodných automobilov. Konateľom spoločnosti I. M. s.r.o. je I. I., ktorý sa nevedel vyjadriť, čo obsahovali polepy na závodných automobiloch, aké logá na nich boli vylepené. Nevedel sa vyjadriť, kto bol organizátorom podujatí M. J. a M. D., kto konkrétne riadil vozidlá na pretekoch.

16. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.09.2017 Daňový úrad Trenčín podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 33.289,25 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2016 znížením nadmerného odpočtu zo sumy 266.536,10 Eur na sumu 233.246,82 Eur.

17. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplynulo, že nadobudol pochybnosti o tom, že dodávateľ I. s.r.o. uvedený na faktúre je reálnym poskytovateľom zdaniteľného plnenia - reklamných služieb. Počas výkonu daňovej kontroly boli správcovi dane predložené doklady za výrobu polepu fakturované spoločnosti I. I. U. s.r.o. a nie spoločnosti I. s.r.o., ktorá podľa výpovede I. I. mala zabezpečiť výrobu

polepu. Na spoločnosť I. s.r.o. nebola fakturovaná žiadna služba - výroba polepov. Okrem toho správca dane vyslovil názor, že je pravdepodobné, že kontrolovaný platiteľ a priamy dodávateľ I..r.o. deklarovali vzájomné uskutočnenie reklamných služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok. Rozlišovacím kritériom toho, či išlo o reklamu alebo sponzorský odkaz, je sledovaný účel. Sponzorský odkaz v zmysle zákonnej definície môže obsahovať reklamné oznámenie v širšom slova zmysle, t.j. že sa jedná o propagáciu, ale len uvedením obchodného mena sponzora, resp. uvedením názvu jeho tovaru, aktivity alebo ochrannej známky. O reklamu ide vtedy, ak informácia v nej obsiahnutá je natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu a naopak, o reklamu nejde vtedy, ak informácia má prevažne informatívny charakter a sleduje účel, ktorým je snaha sponzora o vytvorenie alebo udržanie dobrého mena sponzora. Sponzorský odkaz má obsahovať informácie o skutočnosti, že dané športové podujatie je sponzorované a tiež kto je jeho sponzorom, avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali konkrétne kvalitatívne vlastnosti sponzora alebo jeho produktov, nakoľko až ich uvedením sa sponzorský odkaz stáva reklamou. Keďže na závodnom automobile bolo umiestnené len logo „I.-D“ a nebol uvedený žiadny odkaz na službu, výrobok alebo iný výkon, vyrábaný priamo alebo nepriamo distribuovaný žalobcom, ide tu o podporu automobilového športu a nie o reklamu, nakoľko zverejnenie loga či obchodného názvu na prednom a zadnom nárazníku pretekárskeho automobilu nemôže v žiadnom prípade podporiť predaj tovarov alebo služieb.

18. Proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 14.09.2017 podal žalobca odvolanie, namietajúc nedostatočné zistenie skutkového stavu nevykonaním všetkých potrebných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 06.03.2008 a tiež rozhodnutie SD EÚ vo veci C-XX/XX, v zmysle ktorých nie je rozhodujúce, kto vykonával výrobu polepov, kto ich umiestňoval a kto odstraňoval, čo nemá vplyv na právo na odpočítanie . Rozhodujúce je prenajatie si reklamnej plochy, k čomu reálne došlo a taktiež umiestnenie loga ako reklamného odkazu. Žalobca v odvolaní poukázal na štúdie značiek T. s poukazom na to, že logo umiestnené na nárazníkoch závodného vozidla plnilo funkciu tzv. trackside banner. Umiestnenie loga na závodnom automobile obsahujúceho názov spoločnosti je spôsobilé ovplyvniť potenciálnych klientov najmä do budúcna. Logo ako nositeľa reklamnej informácie bez ďalšieho doplňujúceho textu sú spôsobilé komunikovať len silné spoločnosti, lídri v danej oblasti na trhu, napr. G., G. a pod. Žalobca - spoločnosť I.-D s.r.o., je lídrom v oceliarskom priemysle na Slovensku aj v Českej republike a je marketingovo zvyknutý komunikovať len prostredníctvom loga. Uvedené umocňuje aj skutočnosť, že žalobca získal nových klientov ako napr. U. F. a pod.

19. Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.12.2017 rozhodnutie správcu dane potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami správcu dane, ktoré vyhodnotil ako dostatočné a tiež s právnym posúdením veci, t.j. so záverom, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť M. s.r.o. bola reálnym dodávateľom služieb uvedených na faktúre č. XXXXXXX. Na CD-nosičoch, ktoré žalobca predložil, je uvedené len logo „I.-D“. V. správa, informujúca napr. o predmete činnosti platiteľa, o ním poskytovaných produktoch a službách, adresovaná širokej verejnosti, nebola na propagačných nosičoch - závodnom vozidle - obsiahnutá. Podľa žalovaného SD EÚ vo svojej judikatúre definoval reklamné služby, za ktoré je možné považovať „činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na informovanie o existencii alebo o kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj“. Prihliadnuc na charakter a účel športových podujatí a teda i cieľ ich návštev širokou verejnosťou nemožno rally preteky charakterizovať ako platformu typickú pre obchodné stretnutia na reklamné účely, slúžiace na prezentáciu výrobných produktov a podnikateľských služieb, s cieľom ich uplatnenia na trhu, s následnou možnosťou nadväzovania a uzatvárania obchodných vzťahov medzi zúčastnenými podnikateľskými subjektmi. Z vykonaného dokazovania je podľa žalovaného zrejmé, že v posudzovanom prípade sa jedná o sponzoring a nie o reklamu, nakoľko zverejnenie loga nie je spôsobilé podporiť predaj tovarov alebo služieb žalobcu. K odvolacej námietke, že po pretekoch získal nových klientov ako U. železiarne, žalovaný uviedol, že z dôkazov predložených žalobcom takáto príčinná súvislosť nevyplýva. Bolo preukázané, že sporná služba nebola žalobcom vyhľadaná z racionálnych ekonomických dôvodov za adekvátnu protihodnotu, ale išlo o dobrovoľné vynaloženie nákladov žalobcom výlučne v prospech a pre účely iného podnikateľského subjektu. V súvislosti s návrhmi na doplnenie dokazovania žalovaný poukázal na to, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, pričom je to správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že žalobca jednak nepreukázal, ako a či použil dodané plnenie na svoje vlastné dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a taktiež nebolo

preukázané, že dodávateľovi žalobcu vznikla z vystavenej dodávateľskej faktúry daňová povinnosť dodaním služby podľa zákona o , nakoľko táto mu vznikla len z dôvodu uvedenia na faktúre.

20. Podľa zákona o právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

21. Podľa zákona o platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.

22. Podľa zákona o právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

23. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

25. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

26. Podľa (ďalej len „“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

27. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že logo žalobcu, ktoré obsahovalo len označenie „I.-D“, bolo umiestnené na závodnom automobile, ktoré si mala prenajať spoločnosť M s.r.o. od spoločnosti I. M. U. s.r.o. V danom čase boli spoločnosti I. s.r.o. a I. M. U. s.r.o. personálne prepojené osobou spoločníka a konateľa I. I.. G. M s.r.o. nemala zamestnancov, majetok. Cena za umiestnenie loga na pretekárskom aute bola dohodnutá zmluvne, predstavovala sumu 100.000,- Eur bez , a to za prenájom reklamnej plochy na preteku M. J. a preteku M. D. konaných v apríli 2016. Daňové orgány neuznali žalobcovi právo na odpočítanie uplatnené na základe faktúry č. XXXXXXX z dôvodu nepreukázania dodania reklamných služieb spoločnosťou I..r.o. a tiež z dôvodu, že sa v danom prípade nejedná o reklamu, ale sponzorstvo. Spornými teda boli otázky preukázania oprávnenosti nároku žalobcu, spojené s otázkami rozsahu dokazovania a dôkazného bremena v daňovom konaní a tiež právna otázka, či umiestnenie loga žalobcu na závodnom automobile D. Q. M. počas pretekov M. J. a M. D. bolo (je) reklamou alebo sponzoringom.

28. Správny súd pripomína, že vo svojej nedávnej rozhodovacej činnosti eviduje obdobné právne veci žalobcu, týkajúce sa iných zdaňovacích období (sp. zn. , , , ), v ktorých riešil totožné právne otázky. Dospel k záveru, že za okolností, aké sú dané aj v prejednávanej veci, nie je možné považovať sporné plnenie za reklamu, ale ide o sponzorský odkaz.

29. Správne orgány sa zaoberali charakterom plnenia, nakoľko pri sponzorskom odkaze, resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy by žalobca nemal právo na odpočítanie a išlo by za určitých okolností o daňový výdavok v zmysle zákona o príjmoch. Správny súd opakovane konštatuje, že v zmysle rozhodovacej činnosti SD EÚ (napr. C-XXX/XX zo dňa 27.10.2011) boli reklamné služby opakovane definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na

informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga, alebo prezentáciu výrobku skôr statického charakteru, často s uvedením, že sa jedná o sponzora. Jeho ústredným motívom nie je presvedčiť diváka ku kúpe určitého výrobku zdôrazňovaním jeho kvalít, porovnávaním s podobnými výrobkami, neobsahuje ani žiadny reklamný príbeh (nemá dynamický charakter).

30. V prejednávanej veci mala reklama poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu, ktoré obsahuje slovo „I.-D“, na pretekárskom aute, ktoré sa zúčastnilo na rally pretekoch M. J. a M. D.. Takéto zverejnenie loga na pretekárskych autách na športovom podujatí nespĺňa kritéria reklamy tak, ako bolo prezentované už vyššie. Uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, ktoré žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje. Nepodáva informáciu ani o tom, v akej oblasti žalobca podniká. Nebolo preukázané, že by sa na týchto regionálnych rally pretekoch reálne prezentovala podnikateľská činnosť žalobcu, jednotlivé produkty a služby. Okrem toho správny súd konštatuje, že činnosť žalobcu nie je medzi verejnosťou tak všeobecne známa, že by zo samotného loga bez ďalšieho diváci mali akúkoľvek aspoň všeobecnú informáciu o produktoch a službách, ktoré žalobca poskytuje.

31. V nadväznosti na poukazovanie žalobcu na ustanovenie o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je potrebné zdôrazniť, že uvedený zákon takýmto oznámením vymedzuje všeobecne len formu reklamy. Je pritom podstatné, že akákoľvek prípustná forma reklamy musí súvisieť s obchodnou, podnikateľkou činnosťou alebo inou zárobkovou činnosťou daného subjektu s cieľom uplatniť jeho produkty na trhu. V danej právnej veci bola pritom spochybnená práve schopnosť sporného plnenia uplatniť produkty žalobcu na trhu. Ako už bolo uvedené vyššie, samotné uvedenie loga nemá vo vzťahu k predmetu podnikania žalobcu, jeho produktom žiadnu vypovedaciu hodnotu. Neobsahuje v tomto ohľade ani len všeobecnú informáciu. Žiadnym spôsobom nepropaguje ich vlastnosti, neporovnáva ich s inými produktmi, nevyzdvihuje ich kvality. Nemôže teda logicky predstavovať ani podnet k ich kúpe, zvýšeniu ich odbytu. V zmysle ustanovenia zákona o reklame, na ktoré sa žalobca opakovane odvoláva je pritom podmienka tohto cieľu dominantná. V zásade môže ísť o akúkoľvek formu realizácie reklamy, podstatná je jej schopnosť dosiahnuť, resp. sledovať cieľ, ktorým je uplatnenie produktov na trhu. Nie je pritom nevyhnutne potrebné, aby daný subjekt preukazoval, že sa tak reálne stalo. Uvedená schopnosť dosiahnuť tento cieľ musí vychádzať z objektívne existujúcich skutočností. V danej veci však žalobca zaplatil za umiestnenie loga na prednom a zadnom nárazníku pretekárskeho vozidla, pričom takéto uvedenie obchodného mena žalobcu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty žalobcu na trhu. Správnemu súdu je aj z iných konaní v obdobných právnych veciach žalobu známe, že logo žalobcu bolo umiestnené na nárazníkoch pretekárskeho automobilu spolu s ďalšími logami spoločností s rôznym obchodným a výrobným zameraním. Toto samo o sebe znižuje šancu podať akúkoľvek konkrétnu informáciu o žalobcovi a jeho produktoch. Dokonca je možné uviesť, že uvedené v priemernom divákovi evokuje, že ide o sponzorov daného jazdca, rally tímu alebo podujatia.

32. Na vyššie uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že žalobca a spoločnosť M. s.r.o. sporné plnenie realizovali uzavretím zmluvy o reklamnej činnosti, nakoľko je potrebné posudzovať úkony, konanie žalobcu ako aj výsledok činnosti so zreteľom na ich skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok. Rovnako nie je pochybením, ak správne orgány pri vysvetľovaní pojmov reklama a sponzorský odkaz poukazovali na znenie zákona o vysielaní a retransmisii a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá z týchto ustanovení vychádza. Definícia reklamy a v podstate aj sponzorského odkazu uvedená v tomto zákone reálne dopadá aj na prejednávanú vec, keď definícia vyššie uvedených pojmov je použiteľná na danú právnu situáciu, a to aj s ohľadom na výklad týchto pojmov, ktoré podal SD EÚ vo svojej konštantnej rozhodovacej činnosti.

33. Ak žalobca v podanej správnej žalobe poukazoval na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-XX/XX, tak je potrebné uviesť, že SD EÚ síce považoval za reklamu aj činnosť, ktorá bola vyvíjaná na večierku (coctail party), ale pre jeho rozhodnutie a záver bola podstatná skutočnosť, že boli touto činnosťou

prezentované konkrétne výrobky daného subjektu. Práve uvedený aspekt absentuje v prejednávanej veci, keď z dôvodov uvedených vyššie, nie je možné považovať uvedenie samotného loga žalobcu za činnosť, ktorá je spôsobilá uplatniť a podporiť predaj jeho produktov a služieb na trhu. Vzhľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb žalobcovi, ale o sponzorstvo žalobcu, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by žalobcovi zakladala nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

34. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , v ktorom bol prezentovaný záver, že „z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť obsah komunikátu. Posúdiť, či obsah konkrétneho komunikátu obsahuje oznam informatívneho charakteru alebo, či už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb, je úlohou žalovaného. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť, nemôže obsahovať typické reklamné prvky. V prípade, ak by sponzorský odkaz takéto prvky obsahoval, bolo by tak možné obchádzať prísnejšie pravidlá, ktoré platia pre vysielanie reklamy.“ Správny súd je toho názoru, že práve uvedené rozhodnutie podporuje závery správcu dane a žalovaného, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky de facto konštatoval, že rozdiel medzi reklamou a sponzoringom je aj v tom, že pri reklame sa používajú typické prostriedky na podporu predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku a služieb, ktoré potom naopak absentujú v sponzorskom odkaze. Dôležité sú teda prostriedky, ktoré v ňom boli použité. V prejednávanej veci neobsahuje sporné plnenie žiadne typické prvky reklamy. Naopak vzhľadom na svoj charakter, ako aj všetky ostatné okolnosti, je možné uzavrieť, že ide o typický sponzorský odkaz.

35. Keďže sponzorský odkaz nezakladá vo všeobecnosti právo na odpočítanie tak, na uvedenú vec nie je možné aplikovať závery, ktoré vyslovil SD EÚ vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty, podvodného konania a vedomosti subjektov o takomto podvodnom resp. zneužívajúcom konaní. Ak teda daňové orgány dospeli k záveru, že v prípade plnenia podľa faktúry č. XXXXXXX nejde o reklamu, ale ide o sponzoring, sú tieto ich úvahy právne korektné.

36. Ďalší z relevantných žalobných bodov sa týkal otázky dokazovania v daňovom konaní. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že správca dane vykonal vo veci vzhľadom k predmetu daňového konania dostatočné a efektívne dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil právne korektnou aplikáciou relevantných zákonných ustanovení. Správny súd pripomína, že preukazovanie relevantných skutočností v daňovom konaní nie je orientované iba na preverovanie výsledku, v tomto prípade existencie loga žalobcu na závodnom automobile. Nepopieranie tejto skutočnosti správcom dane a žalovaným však nijako nenarúša dôvodnosť záverov žalovaného vo vzťahu k posudzovaniu existencie práva žalobcu na ním uplatnené odpočítanie na základe spornej faktúry. Pre účely uplatnenia si nároku na odpočítanie nepostačuje dokázať, že niečo sa zrealizovalo, ale rovnako dôležité je preukázať, že dielo zrealizoval alebo službu dodal práve ten konkrétny (a nie iný) subjekt, ktorý je deklarovaný na príslušnej faktúre ako dodávateľ (k tomu bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. XSžf/XX/XXXX). Je preto plne legitímne, ak správca dane dokazovanie orientuje aj k jednotlivým prvkom celého procesu vedúceho k výsledku a k osobe skutočného dodávateľa tovaru alebo služby a následne vyhodnotí, či dôkazy získané a vykonané v daňovom konaní verifikujú tvrdenia daňového subjektu alebo im táto kvalitatívna vlastnosť chýba.

37. Správny súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na judikatúru týkajúcu sa rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 18.06.2013 „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na

skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XSžf/X/XXXX zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS XX/XXXX-XX zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu

- žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XSžf/XX/XXXX, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ Správny súd považuje za vhodné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XSžf/XXX/ XXXX zo dňa 28.01.2015, podľa ktorého „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Z novších výsledkov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje správny súd na rozsudok, sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ V rozsudku sp. zn. XSžf/XX/XXXX zo dňa 01.12.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o .“

38. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (XSžf/X/XXXX, XSžf/XX/XXXX). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia, či už vo vzťahu k predmetu dodania alebo vo vzťahu k subjektu dodávateľa, nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (XSžf/XX/XXXX). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konaniu vymedzil potrebný rozsah dokazovania (XSžf/XX/XXXX, XSžf/XX/XXXX). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, prebiehajúcim dokazovaním spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (XSžf/XX/XXXX), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (XSžf/XX/ XXXX), majúca za následok opätovný presun dôkazného bremena na daňový subjekt.

39. V kontexte tvorenom vyššie citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aplikujúc ich na prejednávaný prípad, správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili, resp. ako nedostatočné vyhodnotili dôkazy zabezpečené a vykonané v daňovom konaní, je potrebné považovať za odôvodnený zisteným skutkovým stavom a za právne korektný. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom

v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na odpočet považovať za neunesené. Ako relevantné skutočnosti, ktoré aj podľa názoru správneho súdu dôvodne spochybňujú reálnosť dodania deklarovanej služby žalobcovi práve spoločnosťou I. s.r.o. (a nie niekým iným), a zakladajú vecnú opodstatnenosť spochybnenia deklarovaného plnenia správcom dane, možno opätovne zdôrazniť, že v daňovom konaní nebol predložený listinný dôkaz preukazujúci fakturáciu reklamných služieb od spoločnosti I. I. U. s.r.o. vo vzťahu k spoločnosti I. s.r.o., pričom reklamné služby zrealizované spoločnosťami M. design s.r.o. a G. - reklamná agentúra s.r.o. boli fakturované spoločnosti I. M. U. s.r.o. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou spornú transakciu sú nepresvedčivé vyjadrenia I. I., osoby zakladajúcej personálnu prepojenosť medzi spoločnosťami I. M. U. s.r.o. a I. s.r.o.. Tento sa nevedel vyjadriť k podrobnostiam ohľadne inštalácie polepov na závodné vozidlo. Nevedel uviesť, čo obsahovali polepy na závodných automobiloch, aké logá na nich boli vylepené. Nevedel sa vyjadriť, kto bol organizátorom podujatí M. J. a M. D.. Kto konkrétne riadil závodné vozidlá na pretekoch, spočiatku tiež uviesť nevedel, túto informáciu doplnil až neskôr.

40. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

41. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v súdnom konaní nevznikli.

42. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.