Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_7Co-135-2018.pdf
PDF · 99.16 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/135/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Milan Bilačič - TRAK - BAG, IČO: 41 901 690, Čsl. Tankistov 105, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Tomáš Vaňo, advokát, Námestie SNP 23, Bratislava, proti žalovanému: Advokátska kancelária Vráblik - Vrábliková a partneri s.r.o., IČO: 36 811 556, Vajnorská 5, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, Bratislava, o zaplatenie 16 178,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10.10.2017, č.k. 24C/152/2016 - 104, jednomyseľne takto
rozhodol:
Odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá sa odmieta.
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania potvrdzuje.
Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16 178,86 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s použitím § 255 ods.1, § 262 ods.1 zákona č. 1602015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 420 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 4, § 18 ods. 1,2, § 26 ods.1 zákona č. 586/2003 Z.z o advokácii (ďalej „zákon o advokácii„) za stavu, kedy skutkový stav tvrdený žalobcom nebol sporný, žalovaný nepoprel tvrdenia žalobcu a súd prvej inštancie ich podľa § 151 ods. 1 C.s.p. považoval za nesporný, keď naviac tento skutkový stav vyplynul aj z predložených listinných dôkazov. Jedinou spornou skutočnosťou dôležitou pre rozhodnutie v spore bolo, či žalobca požiadal žalovaného, aby jeho nárok na poistné plnenie uplatnil a vymáhal bez príslušenstva. K tomu bolo vykonané dokazovanie výsluchom strán - žalobcu a L.. V. X., ktorá so žalobcom dohodla zastupovanie a prijala plnú moc. Žalobca tvrdil, že nejaké úroky neriešili, odovzdal pani X. celý fascikel, nepovedal jej, že niečo nechce vymáhať. L.. V. X. tvrdila, že sa so žalobcom v kancelárii dohodli, že prevezmú spor, ale žalobca nemal všetky podklady. Asi o dva týždne žalobca volal, že „kašľať na úroky, nech to rýchlo podajú na súd“. Súd prvej inštancie konštatoval, že výsluchom strán nebolo preukázané, že žalobca žiadal uplatniť na súde len istinu, bez zákonného úroku z omeškania. Tvrdenia strán boli v tomto smere rozporné, neexistoval žiadny iný dôkaz nasvedčujúci tomu, čo tvrdil žalovaný. Pri hodnotení dôkazov bral súd prvej inštancie do úvahy aj to, že žalovaný nevysvetlil, ktoré konkrétne doklady mu chýbali, aby mohol uplatniť aj úrok z omeškania a podľa jeho názoru, ak žalovaný úspešne uplatnil istinu, nič mu nebránilo uplatniť aj úrok z omeškania.
3. Na základe takto zisteného skutkového stavu v rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v rozhodujúcej časti. Konštatoval, že predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 26 zákona o advokácii, t.j. porušenie povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, boli splnené. Zdôraznil, že vzťah advokáta a klienta je založený na vzájomnej dôvere a na odbornosti advokáta. Žalovaný pri výkone advokátskej činnosti, t.j. pri zastupovaní žalobcu pri vymáhaní dlhu, bol povinný primerane a dôsledne využiť všetky právne prostriedky a uplatniť v súdnom konaní všetko, čo možno považovať za prospešné a v záujme klienta. Úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky, rovnako ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky (trovy konania). Oba tieto nároky sa bežne uplatňujú v súdnom konaní, keďže sú v záujme klienta. Je preto povinnosťou advokáta tieto nároky uplatňovať. Advokát je zároveň povinný riadiť sa pokynmi klienta, popri tom je však povinnosťou advokáta vysvetliť klientovi, aké nároky môže voči dlžníkovi uplatňovať. V konaní nebolo preukázané, že žalobca dal žalovanému pokyn nevymáhať príslušenstvo pohľadávky. Podľa súdu prvej inštancie, ak klient dá advokátovi tak neobvyklý pokyn, je v záujme advokáta, a vzhľadom na jeho postavenie odborníka aj namieste od neho žiadať, aby pokyn od klienta spoľahlivo preukázal. Z toho dôvodu bolo procesnou povinnosťou žalovaného preukázať svoje tvrdenie, že dostal od žalobcu pokyn nevymáhať úroky z omeškania. Uvedenú skutočnosť v konaní nepreukázal a ani zo znenia plnej moci, v ktorej bolo zastupovanie vymedzené „v právnej veci vymáhania poistného plnenia“, nevyplýva pokyn žalobcu nevymáhať príslušenstvo.
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že výška škody - úrokov z omeškania, nebola v konaní spochybnená a nebolo sporné, že ju špecifikoval sám žalovaný v čase, keď bol advokátom žalobcu. Škoda predstavuje zákonný úrok z omeškania v sadzbe 9% ročne, platnej v deň vzniku omeškania zo sumy 47 980 eur, a to za obdobie od 25.10.2009 do 14.8.2014. Po tom, čo Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. v súdnom konaní sp. zn. 26Cb 69/2015 o zaplatenie úrokov z omeškania vzniesla námietku premlčania, žalobca už nebol povinný pokračovať v tomto súdnom konaní a mohol vziať žalobu späť. Právny názor, že právo na úroky z omeškania sa premlčí ako celok a premlčacia doba začína plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti, bol v tom čase už rozhodovacou činnosťou súdov ustálený a nemohli tak byť pochybnosti o tom, že žaloba bude zamietnutá. Žalobca preto podľa názoru prvoinštančného súdu neporušil svoju povinnosť predchádzať škodám podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného ustálil, že príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody je v danom prípade nepochybne daná tým, že žalovaný zastupoval žalobcu v čase, kedy došlo k premlčaniu úrokov z omeškania. Pokiaľ ide o zavinenie advokáta, poukazujúc na § 26 ods. 4 zákona o advokácii konštatoval, že toto sa nevyžaduje, keď z uvedeného ustanovenia vyplýva zvýšená profesijná zodpovednosť advokáta. Na strane žalovaného neexistovala žiadna objektívna prekážka, ktorá by mu bránila včas uplatniť okrem istiny aj úroky z omeškania.
5. Žalobu súd prvej inštancie zamietol v časti o zaplatenie dodatočne uplatneného úroku z omeškania, ktoré sú príslušenstvom pohľadávky a sú zákonným dôsledkom za oneskorené splnenie peňažného záväzku. Úroky z omeškania preto nie sú súčasťou pohľadávky (istiny). Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Obdo 4/94).
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie označil za nespravodlivý a nesprávny, vychádzajúci z jednostranného hodnotenia dôkazov a ich nesprávneho vyhodnotenia. Uviedol, že písomný dôkaz v podobe predloženej plnej moci preukazoval rozsah plnej moci, ktorý bol daný vôľou splnomocniteľa, ktorý jediný má právo stanoviť jej rozsah a zadať splnomocnencovi rozsah zastupovania. Je vecou rozhodnutia splnomocniteľa v akej výške, resp. rozsahu chce svoj nárok uplatniť. Splnomocnenec je takýmto rozsahom viazaný. Svedeckou výpoveďou L.. V. X. na hlavnom pojednávaní bolo jednoznačne preukázané, v akom rozsahu žalobca zadal požiadavku vymáhať svoj nárok a aj skutočnosť, že sa výslovne vyjadril, že úroky žalovať nechce. Ďalší dôkaz, ktorý svedčí v prospekt tvrdenia žalovaného je skutočnosť, že žalobca sa po celú dobu zúčastňoval pojednávaní na súde a nikdy nevzniesol požiadavku na rozšírenie žaloby o úroky. Mal od začiatku vedomosť o nároku na úroky a o tomto bol aj žalovaným poučený. Advokát je viazaný pokynmi svojho klienta a rozsahom plnej moci, len klient je oprávnený určiť rozsah žaloby, teda čo chce žalovať a o tom poskytnúť dôkazy. Advokát nie je oprávnený rozhodovať čo má klient žalovať a v rozpore s pokynmi klienta svojvoľne konať. V rozsahu udelenej plnej moci je potom povinný konať s odbornou starostlivosťou, teda postupovať tak v konaní, ktorého predmet však určil klient. Žalovaný napokon uviedol, že nie si je vedomý porušenia
svojich povinnosti, v dôsledku čoho by žalobcovi vznikla škoda, v danej veci konal v súlade s jeho pokynmi a rozsahom plnej moci k zmene obsahu, ktorej na základe pokynu klienta nedošlo.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 C.s.p. potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Uviedol, že žalovaným napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny vo všetkých jeho výrokoch a odvolanie žalovaného za nedôvodné.
8. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu konštatoval, že v konaní nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaným. V súlade s procesným návrhom žalovaného navrhol odvolaniu žalobcu vyhovieť, rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a žalobu zamietnuť.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania podaného žalovaným (§ 379, § 380 ods. 1, 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k nasledujúcim záverom.
10. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
11. Podľa § 386 C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
12. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16 178,86 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku, t.j. v časti žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej istiny žalobu zamietol, odôvodňujúc prijatú úvahu v ods. 24 svojho rozhodnutia. Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že tento odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch, vrátane výroku, ktorým súd prvej inštancie nad priznaný prísudok v časti o zaplatenie istiny zamietol žalobu v časti o zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania z istiny 16 178,86 eur. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k zamietajúcemu výroku bol v konaní úspešný žalovaný. S poukazom na uvedené preto odvolanie žalovaného podané proti výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, podľa ust. § 386 písm. b/ C.s.p. odmietol, ako podané neoprávnenou osobou.
13. Následne odvolací súd pristúpil k odvolaciemu prieskumu prisudzujúceho výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
14. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
15. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého prisudzujúceho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nároku uplatnenom žalobcom podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Na základe uvedeného využíva možnosť sa v tomto rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). K odvolacím námietkam odvolateľa udáva nasledovné.
16. V preskúmavanej veci nebolo sporným, že dňa 11.7.2009 bol žalobcovi odcudzený stavebný stroj JCB, v súvislosti s odcudzením po dobrovoľnom neplnení si poisťovňou (Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.) , bola poisťovni rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.3.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.6.2014, uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 47 980 eur (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.8.2014), ktorú žalobcovi uhradila dňa 14.8.2014. Žalobcu v súdnom konaní zastupoval žalovaný, ktorý v žalobe zo dňa 11.10.2010 uplatnil nárok žalobcu bez príslušenstva - úrokov z omeškania. Poisťovňa bola listom žalovaného zo dňa 4.9.2014 vyzvaná na dobrovoľnú úhradu úrokov z omeškania v celkovej výške 16 178,86 eur za obdobie od 25.10.2009 do 14.8.2014 (vyčíslených ako 9 % - tný úrok za uvedené obdobie zo sumy 47 980 eur , keď za prvý deň omeškania bol určený 16 -ty deň od prerušenia trestného stíhania vo veci odcudzenia stavebného stroja JCB), ktoré poisťovňa dobrovoľne neuhradila. Následne si nárok na zaplatenie úrokov z omeškania žalobca zastúpený žalovaným uplatnil súdnou cestou, a to žalobou zo dňa 13.3.2015. Poisťovňa s odvolaním sa na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co 116/2011, a najmä názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 157/2009 (podľa ktorých premlčacia doba pre úroky z omeškania začína plynúť v deň omeškania s hlavným záväzkom a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok) vo svojom vyjadrení zo dňa 2.10.2015 vzniesla námietku premlčania. Žalobca následne zobral žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania späť.
17. Sporným medzi stranami bolo, či žalovaný, ktorý nárok na poistné plnenie vymáhal bez jeho príslušenstva , svojim konaním a postupom vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 28 Cb/342/2010 v súvislosti s výkonom advokácie postupoval správne a s odbornou starostlivosťou a to, či pri udeľovaní plnomocenstva zo dňa 16.8.2010 poveril žalobca žalovaného aj na vymáhanie príslušenstva.
18. Z obsahu odvolania žalovaného je možné vyvodiť, že žalovaný ním uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) . Odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania .
19. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 16 178,86 eur nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu C.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania, a to výsluchu L.. V. X. na nariadenom pojednávaní a nezohľadnenie konania žalobcu, ktorý sa po celú dobu zúčastňoval pojednávaní na súde a nikdy nevzniesol požiadavku na rozšírenie žaloby o úroky z omeškania je potrebné uviesť, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je
zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prejednávanej veci z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri posudzovaní opodstatnenosti žaloby zohľadňoval všetky zistené skutkové okolnosti veci (vrátane tých, ktoré vyplynuli z výsluchu svedkyne L.. V. X.) a svoje rozhodnutie pri rozporných tvrdeniach strán založil na úvahe o neunesení dôkazného bremena žalovaným o tom, že žalobca ho požiadal o uplatnenie a vymáhanie poistného plnenia bez príslušenstva. Odvolací súd sa plne zhoduje s názorom prijatým súdom prvej inštancie o tom, že pri rozpornosti tvrdení strán v tejto otázke, s prihliadnutím na charakter vzájomného vzťahu so žalobcom (jednalo sa o vzťah advokáta a klienta pri poskytovaní právnej pomoci podľa zákona o advokácii), zaťažovala práve žalovaného procesná povinnosť preukázať, že dostal od žalobcu pokyn príslušenstvo pohľadávky uplatnenej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 28 Cb/342/2010 nevymáhať. Poukazujúc na obsah výpovede L.. V. X., vyhodnotenej v spojitosti s ostatnými vykonanými dôkazmi (obsahom plnej moci zo dňa 16.8.2010, nevysvetlením žalovaným, ktoré konkrétne listinné dôkazy mu chýbali, aby pri podaní žaloby o zaplatenie poistného plnenia mohol uplatniť aj úrok z omeškania ), je prijatá úvaha súdu prvej inštancie správna a odvolací súd nemá dôvod polemizovať s jeho skutkovými závermi.
22. K námietke odvolateľa o „nezohľadnení konania žalobcu, ktorý sa po celú dobu zúčastňoval pojednávaní na súde a nikdy nevzniesol požiadavku na rozšírenie žaloby o úroky z omeškania„ považuje odvolací súd za potrebné poukázať na osobitosti vzťahu advokáta a klienta pri poskytovanej právnej pomoci (§ 18 ods.1,2 zákona o advokácii), na ktoré správne poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Bolo práve povinnosťou žalovaného, aby v konaní primerane, svedomito a dôsledne využil všetky právne prostriedky a uplatnil všetko, čo bolo možné považovať za prospešné a v záujme klienta, vrátane príslušenstva pohľadávky a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré sa bežne uplatňujú v súdnom konaní. Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3 M Cdo 18/2009).
23. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (nenapadnutého odvolacími dôvodmi ) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.
24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. zohľadňujúc plný úspech žalobcu v odvolacom konaní. O výške trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).