Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoPr-7-2018.pdf
PDF · 120.4 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoPr/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov senátu Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka v právnej veci žalobcu: FERCAM Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 135, IČO: 35 901 110, právne zastúpeného Mgr. Ing. Mariánom Galbavým, advokátom so sídlom Trnava, Piešťanská 3, proti žalovanému J. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., B. XXXX/XX, o zaplatenie 602,27 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 5Cpr/2/2015 - 184 zo dňa 04. 09. 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. o zamietnutí žaloby a vo výroku II. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvostupňový súd“) rozhodol tak, že žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%. Rozhodol tiež, že žalobca je povinný nahradiť svedkovi X. Vsvedočné v rozsahu XXX %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 974,01 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 14.01.2015 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej na motorovom vozidle žalobcu. Dňa 16.11.2015 žalobu opravil a doplnil, a žiadal, aby mu žalovaný zaplatil len sumu 602,27 € spolu s príslušným úrokom z omeškania. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že so žalovaným mali uzavretú pracovnú zmluvu zo dňa 22.08.2013. Náplňou práce žalovaného bolo vykonávať činnosť vodiča nákladného cestného vozidla pre medzinárodnú nákladnú dopravu. Žalovaný vykonával ako vodič na príkaz zamestnávateľa - žalobcu prepravu tovaru v medzinárodnej preprave vozidlom EČV: BL 429 AY. Toto prevzal dňa 27.02.2014 od predošlého vodiča Q. C.. Dňa 26.03.2014 vozidlo odovzdal ďalšiemu vodičovi M. V.. Pri striedaní vodičov vodiči spisujú preberacie protokoly vybavenia a stavu vozidla, kde označia chýbajúce vybavenie alebo prípadné škody na vozidle. Na vozidle EČV: BL 429 AY bolo pri jeho oprave v autorizovanom servise v dňoch 09.01.2015 - 13.01.2015 zistené poškodenie a vykonaná oprava poškodených dielov - schody vpravo a schodíku vzadu vpravo. Šetrením preberacích protokolov žalobca zistil, že ako prvý zaznamenal poškodenie pravých schodov vodič M. V., ktorý vozidlo prezval od žalovaného. Žalovaný pri preberaní vozidla nevyznačil žiadne poškodenie, z čoho je zrejmé, že k poškodeniu vozidla došlo počas vedenia vozidla žalovaným. Keďže žalovaný bol so žalobcom v zamestnaneckom vzťahu a v rámci plnenia pracovných úloh sa dopustil porušenia pracovných povinností tým, že spôsobil škodu na vozidle, je povinný žalobcovi túto škodu v zmysle § 179 a 186 ods. 2 Zákonníka práce nahradiť.
3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor s odôvodnením, v ktorom uviedol, že ťahače vodiči preberajú od kolegov v Bolsane v Taliansku, v neskorých večerných hodinách za tmy. Uviedol, že sa dopustil viny tým, že pri preberaní vozidla kontroloval hlavne doklady od vozidla a tankovacie karty, nie aj vozidlo a preberací protokol vypĺňal ako „lotto“. Na druhý deň ráno zistil poškodenie schodíka, čo ihneď hlásil technikovi, pánovi V.. Zo strany zamestnávateľa bolo všetko v poriadku, pokiaľ žalovaný nepodal žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru. Potom mu konateľ spoločnosti viackrát volal za viacero „vecí“ a vyhrážal sa mu súdmi.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami neboli sporné skutkové tvrdenia o tom, že žalobca mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaný pre žalobcu vykonával druh práce - vodič nákladného cestného motorového vozidla pre medzinárodnú nákladnú cestnú dopravu, že ku škode na motorovom vozidle EČV: BL 429 AY došlo počas výkonu práce žalovaným, že dňa 27.02.2014 došlo k prevzatiu vozidla žalovaným od vodiča Q. C., že 26.03.2014 došlo k jeho odovzdaniu zo strany žalovaného vodičovi M. V. a tiež, že kamión bol od 09.01.2015 do 13.01.2015 opravovaný v autorizovanom servise vozidiel, kde bola vykonaná oprava okrem iného pravých predných schodov v hodnote 602,27 €.
5. Z nesporých tvrdení ako aj pracovnej zmluvy bolo preukázané, že v čase od 22.08.2013 do bližšie nezisteného dátumu bol žalovaný zamestnancom žalobcu ako vodič nákladného cestného motorového vozidla pre medzinárodnú cestnú dopravu. V čl. VI pracovnej zmluvy boli upravené povinnosti žalovaného ako zamestnanca žalobcu pri výkone práce. Jednou z povinností bolo pracovať riadne a zodpovedne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi a riadiť sa pracovnou náplňou povinnosti vodiča, ktorá je prílohou č. 1 pracovnej zmluvy. Z dokumentu označeného ako Náplň práce a povinnosti vodiča (verzia 1/2011), ktorá bola prílohou pracovnej zmluvy vyplynulo, že podľa čl. 1.3. povinnosťou žalovaného ako vodiča pri preberaní vozidla (ťahača alebo návesu) bolo pred zahájením práce/jazdy na ťahači vykonať jeho dôslednú obhliadku a skontrolovať kompletnosť technickej dokumentácie vozidla (bod 1.3.1.1.). Pokiaľ obhliadku ťahača sťažuje nedostatočné osvetlenie, bolo povinnosťou žalovaného ako preberajúceho vodiča požiadať odovzdávajúceho vodiča, aby ťahač odtiahol na lepšie osvetlené miesto a vykonal obhliadku tam (bod 1.3.2). Žalovaný bol povinný počas obhliadky dôsledne a úplne vyplniť preberací protokol. V prípade zistených rozdielov medzi tým čo uvádza preberací protokol a realitou, bol povinný tieto skutočnosti zapísať do preberacieho protokolu a okamžite ich nahlásiť disponentovi, najlepšie prostredníctvom komunikačného zariadenie v kabíne ťahača (bod 1.3.1.3). V bode 1.3.1.4 náplne práce a povinností vodiča sa uvádza, že preberajúci vodič podpísaním preberacieho protokolu berie na seba zodpovednosť za technický stav ťahača, v akom daný ťahač od predchádzajúceho vodiča preberá. Všetky následne zistené nedostatky, ktoré mali byť vyznačené v preberacom protokole, ale vodič ich tam z akéhokoľvek dôvodu nezapísal, budú vyúčtované na ťarchu tohto vodiča.
6. Z nesporných tvrdení strán sporu pre prvostupňový súd tiež vyplynulo, že žalovaný bol zamestnancom žalobcu aj v období mesiacov január až marec 2014 vrátane. Z preberacích protokolov vybavenia vozidla a nesporných tvrdení strán sporu bolo preukázané, že dňa 27.02.2014 prevzal žalovaný motorové vozidlo (ťahač) EČV: BL 429 AY od vodiča Q. C.. V preberacom protokole o odovzdaní a prebratí vozidla z tohto dňa boli zaznamenané tri poškodenia, resp. nedostatky vozidla a to „prišrôbovaný“ nárazník na ľavej strane, chýbajúci stredový koberec a diera na poťahu sedadla vodiča. Iné poškodenia vozidla, teda ani poškodenie pravého schodu na ťahači, v preberacom protokole zo strany žalovaného zaznamenané neboli. Z preberacieho protokolu vybavenia vozidla spísaného vodičom M. V. zo dňa 26.03.2014, ktorý vozidlo - ťahač EČV: BL 429 AY prevzal od žalovaného vyplynulo, že okrem poškodení zaznamenaných na vozidle v preberacom protokole zo dňa 27.02.2014 bolo uvedené aj ďalšie poškodenie a to poškodenie pravého schodu.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 178 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len ZP), podľa § 179 ods. 1 ZP, § 182 ods. 1 až 3 ZP, § 185 ods. 1, 2 ZP. Na vec tiež aplikoval § 39 Občianskeho zákonníka.
8. Prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného, ako svojho zamestnanca, náhrady škody na vozidle žalobcu, za ktorú žalovaný podľa žalobcu zodpovedá, pretože porušil pracovnoprávne povinnosti.
9. V predmetnej veci súd prvej inštancie ustálil, že u žalovaného nejde ani o jednu z osobitných zodpovedností zamestnanca. Už zo samotnej povahy veci je zrejmé, že sa nejedná o zodpovednosť podľa § 182 ZP. Osobné motorové vozidlo, k poškodeniu ktorého došlo, nie je tovarom, hotovosťou, ceninou, zásobou materiálnu alebo hodnotou určenou na obeh alebo obrat, ktoré žalovaný prevzal od žalobcu na základe dohody o hmotnej zodpovednosti a z povahy veci nemohlo dôjsť k jeho schodku. U žalovaného sa nejedná ani o zodpovednosť podľa § 185 Zákonníka práce. Tá môže byť daná len v prípade straty predmetu, ktorý bol zamestnancovi zverený. V danom prípade však nedošlo k strate motorového vozidla, ale jeho poškodeniu. Podmienky zodpovednosti zamestnanca za škodu nemožno, vzhľadom na prinajmenšom jednostranne (v prospech zamestnanca) kogentnú povahu ustanovení Zákonníka práce o zodpovednosti zamestnanca za škodu rozširovať v neprospech zamestnanca, preto nemožno pripustiť výklad, ustanovenia § 185 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého byť zodpovednosť zahŕňala aj prípady poškodenia zvereného predmetu.
10. Po vylúčení zodpovednosti žalovaného podľa § 182 a 185 Zákonníka práce prvostupňový súd skúmal, či je u neho daná všeobecná zodpovednosť za škodu na motorovom vozidle žalobcu podľa § 179 Zákonníka práce. Predpokladmi všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu sú: a) protiprávny úkon, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie, e) existencia pracovného pomeru, f) skutočnosť, že ku škode došlo pri plnení pracovných povinností alebo v súvislosti s ním.
11. Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca v žalobe uviedol, že sa žalovaný dopustil porušenia svojich pracovnoprávnych povinností tým, že spôsobil zamestnávateľovi škodu na vozidle. Takéto konštatovanie je tautológiou. Nie je možné konštatovať zodpovednosť zamestnanca za vznik škody v dôsledku porušenia pracovnoprávnej povinnosti, ktoré malo spočívať v tom, že zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu. Spôsobenie škody logicky musí byť následkom porušenia nejakej právnej povinnosti a nie jej samotným porušením. V priebehu konania žalobca tiež tvrdil a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný porušil aj povinnosť dôsledne a úplne vyplniť preberací protokol a rozdiely medzi realitou a tým, čo je zaznačené v preberacom protokole zapísať do preberacieho protokolu a okamžite ich nahlásiť disponentovi, ktorá bola upravená v čl. 1.3.1.3. pracovnej náplne vodiča ako súčasti pracovnoprávnej zmluvy.
12. Skutočnosť, že došlo ku vzniku škody na pravom schode ťahača nebola medzi stranami sporná ako ani jej výška v sume 602,27 €, čo je hodnoty opravy schodu ťahača.
13. Na základe právneho posúdenia zisteného skutkového stavu veci mal prvostupňový súd za to, že príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti, ktorej sa mal žalovaný dopustiť a vznikom škody žalobcu nie je daná. Škoda na pravom schodíku ťahača nevznikla ako následok porušenia povinnosti žalovaného riadne motorové vozidlo - ťahač, pri preberaní prezrieť a zistené poškodenia zaznamenať do preberacieho protokolu a ohlásiť disponentovi (zamestnávateľovi). Je zrejmé, že škoda vznikla pred poruším pracovnoprávnej povinnosti vozidlo prezrieť a škodu zaznamenať. V. priebeh vzniku škody a porušenia pracovnoprávnej povinnosti tu bol teda opačný. Až po tom, čo škoda vznikla mohol žalovaný porušiť pracovnú povinnosť škodu zaznamenať a nahlásiť. Vzhľadom na logickú a časovú následnosť týchto dvoch javov, teda porušenia pracovnoprávnej povinnosti a vzniku škody je zrejmé, že medzi týmito dvomi javmi nie je súvislosť príčiny a následku v tom zmysle, že by porušenie povinnosti žalovaným škodu nahlásiť viedlo k jej vzniku. Žalobca iné porušenie právnej povinnosti, ktorého sa mal žalovaný dopustiť a ktorá by viedla ku vzniku škody neuviedol a vykonaným dokazovaním ani takého porušenie nebolo zistené. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že predpoklad zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu spočívajúci v existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody splnený nie je.
14. K zavineniu prvostupňový súd uviedol, že pre zodpovednosť zamestnanca za škodu je postačujúce zavinenie z nedbanlivosti. V prípade všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce leží dôkazné bremeno ohľadne zavinenia zamestnanca na zamestnávateľovi. Žalobca ako zamestnávateľ v predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne zavinenia
žalovaného za vzniknutú škodu. Žalobca zavinenie žalovaného a to ani zavinenie z nedbanlivosti v konaní ani preukázať nemohol, pretože nie je zrejmý spôsob vzniku škody a okolnosti za akých ku vzniku škody došlo. Súd prvej inštancie opakovane uviedol, že ku škode nedošlo preto, že si žalovaný nesplnil povinnosť škodu nahlásiť.
15. Podmienka existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v čase vzniku škody splnená bola, čo medzi stranami nebolo sporné.
16. K poslednej podmienke existencie pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu na vozidle žalobcu a to, že ku škode došlo pri plnení pracovných povinností alebo v súvislosti s ním prvostupňový súd uviedol, že jej splnenie v konaní preukázané nebolo z dôvodu, že nie je zrejmé kedy, akým spôsobom a za akých okolností ku vzniku škody došlo.
17. Súd prvej inštancie uzavrel, že pre konštatovanie zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za vznik škody na motorovom vozidle - ťahači žalobcu neboli splnené viaceré zákonné podmienky v zmysle ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce a to existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody, zavinenie žalovaného a to ani z nedbanlivosti ako ani, že ku škode došlo pri plnení pracovnoprávnych povinností. Nesplnenie týchto podmienok prvostupňovému súdu bránilo konštatovať nielen existenciu pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu, ale aj existenciu jeho zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka, pretože prvé tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu sú všeobecne dané a musia byť splnené aj pre konštatovanie pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu aj pre zodpovednosť za škodu podľa predpisov Občianskeho práva.
18. Z vykonaného dokazovania tiež pre prvostupňový súd vyplynulo, že v náplni práce a povinnosti vodiča, ktorá je v zmysle čl. VI. písm. a/ pracovnej zmluvy jej súčasťou sa žalobca a žalovaný ako zmluvné strany pracovnoprávnej zmluvy dohodli, že žalovaný prevzatím ťahača berie na seba zodpovednosť za technický stav ťahača, v akom daný ťahač od predchádzajúceho vodiča preberá. Všetky následne zistené nedostatky, ktoré mali byť vyznačené v preberacom protokole, ale žalovaný ich tam z akéhokoľvek dôvodu nezapísal, budú vyúčtované na ťarchu tohto vodiča. Prvostupňový súd skúmal, či žalovaného môže zaviazať na náhradu škody vzniknutej na ťahači vychádzajúc z tohto ustanovenia pracovnej zmluvy, bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu podľa Zákonníka práce. Konštatoval, že väčšina ustanovení Zákonníka práce má kogentný charakter a to minimálne jednostranne kogentný v prospech zamestnanca strany pracovnoprávneho vzťahu. Platí to aj pre ustanovenia zodpovednosti zamestnanca za škodu (§ 179 až § 191 ZP). Kogentnosť týchto zákonných ustanovení je daná účelom Zákonníka práce, ktorým je okrem iného stanovenie zákonného rámca v podobe minimálnych kritérií pre pracovnoprávne vzťahy, aby bola zabezpečená ochrana zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu. Vzhľadom na minimálne jednostranne kogentný charakter ustanovení § 179 až § 191 Zákonníka práce sa od nich nemožno odchýliť v neprospech zamestnanca. Vo vzťahu k pracovným zmluvám to znamená, že práva a povinnosti zamestnancov upravené v pracovnej zmluve nemôžu ísť nad rámec zákonnej úpravy v neprospech zamestnanca. Pokiaľ sa žalobca ako zamestnávateľ dohodol v pracovnej zmluve so žalovaným ako zamestnancom, že žalovaný prevzatím ťahača berie na seba zodpovednosť za technický stav ťahača v akom daný ťahač od predchádzajúceho vodiča preberá a všetky následne zistené nedostatky, ktoré mali byť vyznačené v preberacom protokole, ale žalovaný ich tam z akéhokoľvek dôvodu nezapísal, budú vyúčtované na ťarchu tohto vodiča, je toto ustanovenie v rozpore s § 179 Zákonníka práce, pretože z neho vyplýva povinnosť zamestnanca nahradiť škodu aj v prípade, ak zamestnanec škodu nespôsobil a nie sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti za ňu. Predmetné zmluvné dojednania prvostupňový súd vyhodnotil pre jeho rozpor so zákonom ako neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
19. Súd prvej inštancie uzavrel, že v predmetnom prípade neboli splnené zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu a súd jeho povinnosť nahradiť žalobcovi škodu nemohol stanoviť ani na základe dojednania 1.3.1.4. Náplne práce vodiča ako súčasti pracovnoprávnej zmluvy, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol aplikujúc § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol.
V zmysle § 255 ods. 1, v spojení s § 258 ods. 1 CSP, súd zaviazal žalobcu, ako v konaní neúspešného účastníka konania aj na náhradu svedočného svedkovi Jánovi Donovalovi.
21. V zákonnej lehote podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie žalobca (ďalej tiež „odvolateľ“). Odvolaním napádal rozsudok okresného súdu vo výroku I. a vo výroku II.. Požadoval, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania, alebo aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
22. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Zaujal názor, že v prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobca (odvolateľ má zrejme na mysli žalovaného - pozn. odvolacieho súdu), porušil viacero právnych povinností, či už vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo vnútropodnikovej smernice. Zo žalobcom predloženými dôkazmi, najmä preberací protokolmi, z ktorých vyplynulo, že na vozidle vznikla škoda, v spojitosti s výpoveďami svedkov a strán, považoval za preukázané, že žalovaný porušil povinnosti na úseku cestnej premávky, keď bližšie nešpecifikovaným konaním, ku ktorému sa žalovaný nedoznáva, spôsobil na ťahači škodu. Žalobca považuje za logické konštatovanie, podľa ktorého ak by ťahač poškodilo iné vozidlo (iný účastník cestnej premávky), žalovanému by nič nebránilo tomu, aby sa takáto škodová udalosť nahlásila príslušnej povinnosti a bola likvidovaná (poistné plnenie by bolo poskytnuté z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú na vozidle iným účastníkom). Žalovaný však žiadnu takúto škodovú udalosť nenahlásil, neoznačil vinníka. Žalobca má za to, že jedine žalovaný mohol byť osobou, ktorá škodu spôsobila. Uviedol tiež, že si uvedomuje, že porušenie právnej povinnosti nespočíva v samotnom vzniku škody. Naďalej však zotrval na tvrdení, že škodu na ťahači musel žalovaný spôsobiť jedine buď úmyselným konaním voči majetku zamestnávateľa, kedy porušil právnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, alebo prišlo zo strany žalovaného k nedbanlivostnému porušeniu povinností na úseku cestnej premávky podľa § 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Tvrdenie žalovaného, že predmetné poškodenie hlásil disponentovi telefonicky, považuje žalobca za nepreukázané a špekulatívne, keďže vodič má povinnosť v zmysle vnútropodnikových predpisov použiť na hlásenie škodovej udalosti komunikačné zariadenie umiestnené vo vozidle. Toto však žalovaný neurobil, uvedomujúc si, že neexistuje svedok (priamy dôkaz o porušení jeho právnej povinnosti), v dôsledku čoho prišlo ku škode. Bolo by zjavným zneužitím práva, ak by žalobcovi v takomto prípade išlo na ťarchu, že objektívne nedokáže zabezpečiť mechanizmus, ako vierohodne podložiť a preukázať porušenie právnej povinnosti, v dôsledku ktorej vznikne škoda na vozidle, počas vykonávania prepravy, mimo sídla žalobcu v prípadoch, kedy sa vodič neprizná k spôsobeniu škody (a tým pádom aj k porušeniu právnej povinnosti), resp. ak škodová udalosť nie je riešená políciou.
23. Odvolateľ tiež namietal, že v prejednávanej veci je nepochybné, že takéto mechanizmy boli vytvorené v podobe preberacích protokolov, vnútropodnikovej smernice, pracovných postupov, inštalovaním komunikačného zariadenia, poistenie zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Žalovaný porušil povinnosť podľa vnútropodnikovej smernice, keď mal povinnosť vzniknutú škodu riadne ohlásiť so zamestnávateľom prejednať a vykonať kroky potrebné k tomu, aby bola takáto škoda hradená z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom zamestnávateľovi. K príčinnej súvislosti žalobca v podanom odvolaní uviedol, že nikdy netvrdil, že príčinou vzniku škody bolo porušenie povinnosti riadne zaznamenať poškodenie ťahača do preberacieho protokolu. Preberací protokol predstavuje de facto dôkazný mechanizmus pre prípady, keď príde k spôsobeniu škody a sám vodič sa k spôsobeniu škody nedozná. Žalovaný nikdy netvrdil, že škodu spôsobila tretia osoba, alebo vis maior, pričom v konaní nebolo ani preukázané, že žalovaný ohlásil vznik škody disponentovi. Je nespochybniteľné, že žalobca (odvolateľ má zrejme na mysli žalovaného
- pozn. odvolacieho súdu) je osobou, ktorá škodu na ťahači spôsobila a to porušením právnej povinnosti. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že relevantné právne ustanovenia nemožno aplikovať tak prísne formalisticky, najmä ak žalobca nemá objektívnu možnosť preukázať, ktorú konkrétnu právnu povinnosť žalovaný spôsobil v prípadoch, kedy sa vodič neprizná. Škoda na ťahači vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaného, keďže iná príčina vzniku škody je v nadväznosti na vykonané dokazovanie a logické operácie pri vyhodnocovaní dôkazov vylúčená. Žalobca ako zamestnávateľ vytvoril pre svojich vodičov mechanizmy hlásenia škodových udalostí spôsobených tretími osobami, alebo vis maior. Je logické, že ak by k spôsobeniu škody prišlo treťou osobou, alebo v dôsledku vis maior, žalovaný by nemal problém škodovú udalosť nahlásiť. K takémuto však neprišlo a žalovaný bez ďalšieho a bez iných dôkazov stroho tvrdí, že škodu nespôsobil.
Skutočnosť, že ku škode prišlo pri plnení pracovných povinností, žalobca považuje za nepochybne preukázanú a nespornú, žalovaným nespochybnenú. Žalobca zaujal názor, že k prejednávanej veci bola vykonaným dokazovaním preukázaná zodpovednosť zamestnanca - žalovaného za škodu spôsobenú zamestnávateľovi pri plnení pracovných povinností resp. škoda v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka.
24. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
25. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku I. a II. ako vecne správny potvrdil.
26. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
27. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
28. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu, odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými, skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, teda spĺňa základné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.
29. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvostupňového súdu a s ktorými by sa prvostupňový súd pri rozhodovaní a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal.
30. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP), preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty uvedené v odvolaní. Žalobca ťažiskovo odôvodnil podané odvolanie tým, že v prejednávanej veci bolo podľa jeho názoru preukázané, že žalobca porušil viacero právnych povinností, či už vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, alebo v vnútropodnikovej smernice a teda že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu. Taktiež má žalobca za to, že medzi konaním žalovaného a škodou na strane žalobcu existuje príčinná súvislosť.
31. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené viaceré zákonné podmienky v zmysle v zmysle ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce a to existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody, zavinenie žalovaného a to ani z nedbanlivosti ako ani, že ku škode došlo pri plnení pracovnoprávnych povinností. Preto nebolo možné konštatovať nielen existenciu pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu, ale ani existenciu jeho zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka, pretože prvé tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu sú všeobecne dané a musia byť splnené aj pre konštatovanie pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu aj pre zodpovednosť za škodu podľa predpisov Občianskeho práva. V podrobnostiach v tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu s obsahom ktorého sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).
32. Odvolací súd podobne ako súd prvej inštancie, je toho názoru, že ku škode nedošlo preto, že si žalovaný nesplnil povinnosť škodu nahlásiť. Napriek tomu, že žalobca má vytvorený mechanizmus „preberacích protokolov“, nedošlo ku škode tým, že žalovaný si nesplnil riadne povinnosť zodpovedne vyplniť preberací protokol.
33. I keď preberacie protokoly podľa tvrdenia žalobcu majú slúžiť na odhaľovanie spôsobenej škody jednotlivými zamestnancami, tento žalobcom vytvorený mechanizmus neplní svoj účel, ak žalovaný dňa 26. 03. 2014 odovzdal vozidlo ďalšiemu vodičovi M. V., ktorý v preberacom protokole vyznačil určité poškodenia a až následne po oprave vykonanej v autorizovanom servise v dňoch 09. 01. 2015 až 13.
01. 2015 začal žalobca riešiť škodu. Žalobcom vytvorený mechanizmus „preberacích protokolov“ by podľa odvolacieho súdu splnil svoj účel vtedy, ak by bezprostredne po prevzatí vozidla od žalovaného vodičom M. V. dňa 26. 03. 2014 bol žalobca hneď riešil zistené nedostatky na vozidle, ako škodu. V takom prípade by žalobca podľa názoru odvolacieho súdu nebol vystavený riziku neunesenia dôkazného bremena čo sa týka vzniku škody, teda protiprávneho konania zo strany žalovaného. Či došlo ku škode pri plnení pracovných povinností zo strany žalovaného alebo v súvislosti s plnením si pracovných povinností žalovaným, v konaní nebolo preukázané, keďže nie je zrejmé, akým spôsobom a za akých okolností ku škode došlo. Žalobca zavinenie žalovaného, a to ani zavinenie z nedbanlivosti v konaní nepreukázal.
34. Ak okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu a súd jeho povinnosť nahradiť žalobcovi škodu nemohol stanoviť ani na základe dojednania 1.3.1.4 Náplne práce vodiča ako súčasti pracovnej zmluvy, je jeho rozhodnutie vecne správne.
35. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom výroku I. o zamietnutí žaloby podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Odvolací súd zároveň potvrdil rozsudok okresného súdu aj v odvolaním napadnutom výroku II. o trovách konania, ktorý ani žalobca nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.
36. Odvolaním nenapadnutý výrok III. rozsudku prvostupňového súdu o svedočnom zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2, 3 CSP).
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, ktorý by zásadne mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (k tomu porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26. 10. 2016).
38. Toto rozhodnutie prijal senátu odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).